Vyzlečte sa, prosím, a zhlboka dýchajte. Popočúvam vaše pľúca. Obligátne vety, ktoré hovoria lekári na celom svete. Prvý raz ich vyriekol francúzsky lekár René Théophile Hyacinthe Laennec. Zomrel pred 175 rokmi, 13. augusta 1826. Desať rokov predtým vynašiel stetoskop - prístroj, ktorým sa dodnes počúva srdce a pľúca.

Laennec je otcom moderných poznatkov o pľúcnych chorobách. Bol to on, kto dal tuberkulóze jej dnešný názov. Ako prvý opísal aj pľúcny infarkt, emfyzém a príznaky zápalu pľúc a priedušiek. Dodnes platia jeho opisy pľúcneho abscesu a karcinómu. Dnešnému pacientovy ho však najskôr pripomenie jeho vynález - stetoskop.

Lekári tradične používali dva spôsoby pozorovania: inšpekciu (vyšetrenie pacienta pohľadom) a palpáciu (vyšetrenie hmatom). Ako podradné spôsoby sa označovalo ovoniavanie a ochutnávanie napríklad moču. Začiatkom 19. storočia sa ustálilo preklepkávanie a načúvanie.

Vynikajúci študent medicíny Laennec sa dostal k parížskemu lekárovi Jeanovi Nicolasovi Corvisartovi. Ten bol osobným lekárom cisára Napoleona a pre medicínu znovuobjavil metódu preklepávania hrudného koša. Laennec pacientov podľa vzoru svojho učiteľa preklepkával, stále častejšie si však pritom uvedomoval, že pri vyšetrení je veľmi dôležitý sluch. Začal načúvať. „Laennecovo ucho otvorilo človeku nový svet v lekárskej vede,“ napísal v roku 1900 Roger v knihe Les Médecins Bretons.

Doktor Laennec pôvodne prikladal ucho priamo na telo chorého. Až neskôr svoju metódu vylepšil. Začal používať prístroj, ktorý nazval stetoskop - z gréckeho „stethos“ - hrudník a „skopeou“ - pozorovať. V začiatkoch možno aj pochyboval. (Asi poznáte ten vtip: Lekár poklepkáva pacienta, prikladá mu na hrudník stetoskop, počúva, krúti hlavou a nakoniec konštatuje - tak buď som hluchý, alebo už nežijete.) Jeho vynález ho však prežil a má svoje miesto aj v dnešnej modernej medicíne.

Dobové zdroje zaznamenali dve historky o tom, ako Laennec prišiel na svoj nápad. Podľa prvej k nemu prišla mladá dáma. Mala problémy, ale nemohol ju poriadne vyšetriť, lebo sa hanbila. Aby ju uchránil od potupy, že by jej prikladal ucho priamo na prsia, skrútil papier do rúrky a počúval s jedným koncom priloženým k uchu a druhým k jej hrudi. Druhá historka je obdobná: miesto mladej ženy vraj k Laennecovi prišiel príliš tučný pacient, takže preklepkávanie neprinieslo nijaký výsledok. Tento príbeh opísal aj sám Laennec. „V roku 1816 ma vyhľadal mladý muž so všeobecnými príznakmi srdcového ochorenia. Bol však pomerne tučný, a preto som pohmatom a preklepkávaním takmer nič nezistil. Odrazu som si spomenul na známy akustický jav: ak priložíme ucho na jeden koniec dreveného brvna, celkom zreteľne môžeme rozoznať dotyk ihly na jeho druhom konci. Vzal som teda papierový zošit, zvinul ho do rúrky a priložil na pacientov hrudník. Na druhý koniec som priložil svoje ucho. Bol som prekvapený i spokojný, ako zreteľne som odrazu počul tlkot jeho srdca. Jasnejšie, ako by to bolo možné dosiahnuť bezprostredným priložením ucha na hrudník.“

Z papierovej rúrky neskôr prešiel k špeciálne vyrobenému cylindru. Prvé stetoskopy boli jednoduché prevŕtané drevené tyčky. Neskôr ich skladali z troch dielov a vyrábali zo špeciálnych materiálov.

V roku 1819 vydal Laennec svoje hlavné knižné dielo, ktoré nazval O nepriamom načúvaní alebo Rozprava o diagnostike chorôb pľúc a srdca založenej predovšetkým na tomto vyšetrovacom prostriedku. Ako motto knihy si zvolil starý grécky výrok - Najdôležitejšou súčasťou umenia je schopnosť dôkladne pozorovať.

Laennec pozoroval s absolútnou dokonalosťou. Až tak dokonale, že ho to stálo život. „Bol to mladý, chudý človek, ktorý vyzeral rovnako chorý ako jeho pacienti trpiaci vo všeobecnosti pľúcnymi a srdcovými chorobami,“ opísal ho jeden z kolegov. Muž, ku ktorému sa aj po takmer 200 rokoch vracajú lekári na celom svete, sa pri liečení tuberkulózy sám nakazil a umrel vo veku 45 rokov.

MATÚŠ KOSTOLNÝ

Zajtra - Svetový židovský kongres