Podnikateľka Ingrid Murínová.
i trúfli bez problémov, druhý im prihral osud, keď im starší pán v susedstve ponúkol svoj vlastný hotel do prenájmu.
„Najviac na to potrebujete odvahu, dávku súdnosti a tvrdú prácu, ktorú nerátate na hodiny,“ tvrdí Ingrid Murínová o svojom podnikaní. A spomenie, ako jednu z mála dovoleniek, ktorú si v živote dovolila, celá rodina úplne prespala.
Hovorí, že Rakúsko je síce byrokratická krajina, ale zákony sú také, že každý, kto sa chce naozaj realizovať, má príležitosť. Na Slovensku je to podľa nej úplne naopak.
Kedy ste ako podnikateľka v cestovnom ruchu „ušli“ zo Slovenska do Rakúska?
„Keď sme zistili, aké sú na Slovensku zákony. V Rakúsku žijem striedavo jedenásť rokov, s podnikaním som tam začala pri detských programoch v rámci Safari parku v Gänsendorfe. V Rakúsku je väčšia sociálna istota a najmä zákony sú omnoho lepšie pripravené. Podmienky na podnikanie sú presne stanovené, a pokiaľ ich človek dodržiava, nemá problémy. A ďalšia vec: nie sú tam výpalníci.“
V čom sú tam zákony lepšie?
„Keď vyjde nový zákon, každý živnostník je o ňom dobre informovaný - na úradoch aj médiami. Napríklad vlani sa zrušila nápojová daň, ktorú musel hotelier odvádzať úradom v obci. Nápojová daň za pivo a alkoholické nápoje už nie je zahrnutá v cene. Predtým ste si nakúpili a predali trebárs 20 fliaš vína a z ceny, za ktorú ste ho predali, sa odvádzali percentá obci. Teraz podľa obsahu alkoholu zaplatíte daň rovno pri kúpe. Podnikateľ to má jednoduchšie, štát, úrad ani obec nie sú okrádané. Pretože podnikateľ by mohol povedať, že predal len 20 litrov vína, ale pritom predal 30 litrov. Teraz, či ho predá, alebo nepredá, odvádza daň pri jeho kúpe. A na Slovensku? Dodnes neviem zistiť strašne veľa vecí o podnikaní v cestovnom ruchu. Volám na ministerstvá, ako je to s DPH, keď v tom nemám jasno ani ja, ani daňový poradca. Odpovede som sa dobyla po štyroch mesiacoch, keď už sme mali všetko spracované a naraz prišiel niekto z úradu, začal robiť veľké haló, vraj aké postihy za to budeme mať. Ale keď som sa dopredu pýtala, ako to treba robiť, nikto mi nevedel povedať.“
Spomínali ste výpalníkov. Mali ste s nimi na Slovensku do činenia?
„Nie, lebo naše podnikanie nikdy nevynášalo toľko, aby sme boli zaujímaví. Veľmi sa čudujem, že nejaká firma povie: dobre, radšej budem platiť niekomu ochranu. Ak je firma ochotná niekomu dávať peniaze, tak ich asi zarobila ľahko. V Rakúsku to tak nefunguje, zákony to veľmi prísne trestajú. Rakúsko je síce byrokratický, ale právne veľmi silný štát.“
Možno tam začať podnikať aj bez bohatého strýčka?
„Podnikať v Rakúsku môže začať každý. Vstupný kapitál závisí od oblasti. Podnikateľ musí mať hlavne cieľ a podnikateľský zámer. Treba si k tomu sadnúť a vypracovať ho vopred. Už obchodná komora vás vedie k tomu, že si musíte urobiť tri alternatívy - keď ide podnikanie veľmi zle, keď len prežívate a keď sa darí aj investovať. Ak budem v strednej hranici, budem veľmi spokojná.“
A ste?
„Zatiaľ áno. Z toho však nemôžete byť milionárom, pretože v hotelierstve si budujete klientelu roky. A to len základnú. Okrem toho musíte získavať ďalšiu, aby ste prežili. Treba neustále investovať, lebo všetko sa opotrebúva. Musíte si položiť otázku: chcem robiť hotelierstvo, lebo sa mi to páči, baví ma to a postupne si to budem budovať, alebo chcem veľmi rýchlo odrobiť tri-štyri roky, zarobím a preč od toho?“
Koľko hodín denne pracujete?
„To nemôžete rátať na hodiny. Kým má človek pocit, že vládze, musí ťahať. Čo najdlhšie.“
Pri hľadaní pracovných síl ste sa obrátili aj na úrad práce na Slovensku.
„Dopadla som katastrofálne. Štyri týždne som otvárala a zatvárala dvere na cestovnej kancelárii a každý deň som dala uchádzačom o zamestnanie minimálne 40 pečiatok. Uchádzali sa o zamestnanie, ale netrvali na tom, že by chceli v živote pracovať. Odpovede som mala také, že - mám päťtisíc podporu, prečo by som mala ísť robiť za nejakých šesť-sedemtisíc. A ak niekto mal záujem pracovať, mal neskutočné požiadavky. Bez ohľadu na to, či sa vyznal v odbore a či ovládal cudzí jazyk, požadoval okamžite mobil, auto, vysoký plat. Prvá otázka väčšinou bola: koľko zarobí. V prvom rade predsa musím vedieť, čo vieš, a potom ti poviem, koľko ti dám.“
Aké pracovné nasadenie vyžadujete?
„Rozhodne veľké. Pracovný čas v súkromnom podnikaní sa nedá rátať na hodiny. Veď ja za tých ľudí preberám zodpovednosť, že koncom mesiaca im dám plat taký, aby aj oni dokázali prežiť a cítili sa v zamestnaní dobre. A na to mi nestačí robiť osem hodín denne, ale 10-12, aj viac. Potom musí byť snaha aj ostatných, aby sme firmu budovali spoločne a spoločne sa mali dobre.“
Porovnajte slovenský a rakúsky personál.
„Rakúski ľudia sa veľmi tešia, keď ich prijmete do zamestnania. Chcú robiť. Každý človek, ktorého tam zamestnáte a ktorému dáte slušný plat, pre vás oddane pracuje.“
Čo je to slušný plat?
„Napríklad chyžná u mňa zarobí mesačne okolo 10 500 šilingov. Má trinásty, štrnásty plat, 30 dní dovolenky. Pri osemhodinovom pracovnom dni päť dní v týždni. Ale ľudia v Rakúsku sú ochotní prísť aj na zmeny. Slováci, čo sa chceli u nás zamestnať - vyskúšali sme to nespočetnekrát - ukázali, že nie sú zvyknutí dobre robiť. Dávajú si podmienky, nie sú poriadni, miznú čistiace prostriedky a potraviny. Keď nie je nad nimi šéf, nerobia. Na to sa nemôžem spoliehať. Ja si musím byť istá, že personál odvedie robotu tak, ako keby som stála nad nimi, aj keď tam nie som.“
Rakúšania vraj niekedy zazerajú na to, keď si u nich Slovák prenajme hotel, a teda to nie je „ich“ človek. Dajú vám to pocítiť?
„Tak ako na Slovensku sa nájdu jedinci, ktorí nadávajú trebárs na Maďarov a možno ani nevedia prečo, rovnaké je to v Rakúsku, Nemecku, všade. Je úplne jedno, či nadávajú na človeka zo Slovenska alebo odinakiaľ. Sú to ľudia určitým spôsobom nespokojní sami so sebou a všade hľadajú chyby. V Rakúsku sú ľudia ako inde - jedni nám prajú, iní nie.“
