Zora Czoborová: Mám ešte čas


ať spoza oceána, z Los Angeles, pretože tam žije so svojím partnerom. Bývalá profesorka telocviku na Lekárskej fakulte Zora Czoborová tréningovo pripravuje na ďalšiu sezónu najlepšie zarábajúceho slovenského hokejistu Žiga Pálffyho, ktorého zároveň miluje. 


Ste profesionálne úspešná, zasnúbená s najlepšie zarábajúcim slovenským športovcom. Meníte prechádzky po Rodeo Drive s tými po bratislavskom Korze. Povedzte, čo vám ešte chýba ku šťastiu?
Každý si je strojcom svojho šťastia a ja mám pocit, že mi ku šťastiu nič nechýba. Moji a Žigovi rodičia sú zdraví, spolu nám to klape. Chcela by som, aby to takto fungovalo stále, aby sme mali obaja pocit, že sa o niečo naozaj snažíme a neprechádzame životom iba tak, bez smeru. 

V čom sú nevýhody a v čom pozitíva života, ktorý vediete?
Nemám pocit nevýhod. Spolunažívaním s vrcholovým športovcom, ktorý má prísny, pravidelný režim si ešte pamätám, čo som sama znášala počas mojej športovej kariéry. Viem ho pochopiť a absolútne mi vyhovuje, že trávim čas na Slovensku aj v L.A. Nie je to monotónny život. Tam sa venujem vytváraniu domáceho zázemia, tu som vyťažený pracujúci človek.

Napriek tomu, že ste vraj kedysi nevynikali v matematike, vášmu podnikaniu sa darí. Ako to máte zorganizované, keď žijete sedem mesiacov z roka v USA?
Pred rokom sme otvorili Zora-centrum a ja som pol roka cestovala hore-dolu. Dôležité je mať zamestnancov, za ktorými sa klienti radi vracajú. Našla som dobrý kolektív pracovníkov, mám mimoriadne schopnú manažérku. To je veľké šťastie.

Zdá sa, že sa celkom podriaďujete Žigovi. V čom musí robiť ústupky on vám?
Navzájom sa tolerujeme. Nie som ľahká povaha, viem byť poriadne tvrdohlavá a viem si aj dupnúť. Nestalo sa nám, že by sme sa na niečom nedohodli alebo riešili základné veci hádkami. Ja ho neberiem ako hokejistu, ale ako partnera, budúceho celoživotného partnera a otca mojich detí. V jeho osobnosti hľadám to, čo je pre mňa dôležité a podstatné pre spoločný život. Nikto nie je dokonalý, treba si vybrať, čo je pre vás dôležité.

Raz ste povedali, že aj osemhodinové cvičenie vám robí radosť. Žigo je na tom ako?
Tieto dlhé tréningové dávky sú už dávno preč. A moje telo to občas aj cíti. Dnes cvičím menej, dva-tri krát do týždňa chodím cvičiť aerobik, niekedy robím Žigovi v telocvični sparingpartnerku. Žigo to má počas sezóny ťažké. Aj štyrikrát do týždňa hrajú a cestujú po celej Amerike. Je to náročné na psychiku. U mňa bývala príprava nárazová. U neho trvá drina od septembra do apríla. Počas sezóny si musí zadeliť čas na tréningy a regeneráciu. Po sezóne odddychuje väčšinou mesiac, ale teraz už opäť dvojfázovo trénuje. Predpoludním je v posilňovni alebo absolvuje špeciálne regeneračno - rehabilitačné cvičenia, popoludní ide na korčule alebo na tenis, hrať futbal či hokej. Je v tom poctivý.

Ľudia to najmä na Slovensku vnímajú inak... 
V tom je trošku problém. Všetci vidia, že vrcholoví športovci chodia na tenisové turnaje, večierky, párty. U nás si mnohí myslia, že nič iné nerobia. Počas roka Žigo nikam nechodí. Neexistuje pre neho nezdravé ponocovanie ani alkohol.

A strava?
Tiež musí byť vyvážená. Varím každý deň obedy a večerať chodievame väčšinou von. Žigo si dáva pozor na tuky, uprednostňuje ľahké jedlá. Pripravujem mu kuracie, morčacie mäso, ryby alebo cestoviny doplnené množstvom zeleniny. Obaja milujeme čínsku a japonskú kuchyňu. Najmä suši. Celkovo však žijeme asketicky.

Zvykli ste si na sladký americký chlieb a slané maslo?
Som tam už tri roky a moja priateľka Martinka Stumpelová, ktorá v USA žije oveľa dlhšie, pozná dokonale všetky možnosti. Zoznámila ma s nemeckými obchodmi, v ktorých dostanete presne taký chlieb ako u nás. Dokonca aj jaternice a tlačenku. Ak Žigo nemá pred zápasom, viem pripraviť pečenú kačicu s kapustou a lokšami. Aj bryndzové halušky. Bryndzu som sa naučila urobiť kombináciou z amerického syra na nerozoznanie. Niečo našsky výživné si však Žigo môže dopriať, len ak nemá najbližšie tri dni zápas. 

Pred zápasom sa mužom nedoporučuje ani sex. Vraj oberá o silu...
U každého je to individuálne. Mužom sa podľa štúdií neodporúča, ale ženám zvýšenie hormónov môže prospievať.

Je Žigo veľkorysý partner?
Podľa toho v čom. Vo všeobecnosti je veľmi veľkorysý. Navyše, je prispôsobivý, taktný, má pokojnú povahu. V našom partnerstve je práve on ten, ktorý všetko upokojuje. Ja som výbušná sopka.

Čo vám najradšej kupuje?
Občas mi prinesie kvetinku, ale nakupovanie je skôr na mne. V Amerike mám voľného času oveľa viac ako on, takže nakupujem viac. Keď si na Vianoce dávame dary, je dosť ťažké niečo vymyslieť. Zvyčajne si kupujeme elektroniku. Najviac peňazí však míňame na dovolenky. Spĺňa to našu spoločnú túžbu spoznať svet.

Teraz vám padol ten Egypt... 
Áno, tešili sme sa tam. Žigo už musí trénovať, takže sme sa rozhodli, že tento rok radšej nepocestujeme. Po poslednej sezóne sme boli spolu na Havaji. 

Na verejnosti sa prezentujete ako top pár, ktorému môže každý iba závidieť. No predsa, na čom sa viete pohádať?
Neprechádzame existenčnými problémami, s ktorými zápasí veľa mladých párov na Slovensku, preto nemáme veľa dôvodov na hádky. Ešte sme nemali krízu. Na začiatku sme sa dohodli na istých pravidlách, ktoré dodržiavame. Sme toleratní a vieme, kde sú naše hranice.

Ste zasnúbení a hovorí sa o svadbe. Nebojíte sa toho trochu?
Či bude, alebo nebude? To je dvojzmyselná otázka. Všetko je to o tom, či ten vzťah funguje a ďalej bude životaschopný. Rodičia ma vychovali v úplnej rodine a ja by som tak chcela tiež žiť. Rada by som dala deťom úplnú rodinu, vynikajúcu výchovu, možnosti a veľa, veľa lásky.

Kedy ich chcete mať?
U nás sa traduje, že keď dievča nie je vydaté do 25. rokov, už je neskoro. Ide však o životný štýl. Mám tridsaťštyri a mám ešte čas. Vidím to v Amerike, kde majú ženy veľké výhody. Právo a zákony sú na ich strane. Umožňujú im žiť na takej úrovni, aby nikdy neboli diskriminované. Nie tak ako u nás. Všetky vieme, ako to doma funguje. Na Slovensku sú ženy stále poloslúžky. Toto v Amerike neexistuje a zákon navyše žene zaručuje, aby po rozvode nebiedila, nežila životom z ruky do úst. V USA sú ženy silné osobnosti, ktoré sa môžu na seba spoliehať. A deti chcem mať, keď príde čas. 

Zatiaľ máte psíka...
Aida má dvanásť rokov a chodieva všade so mnou. Aj za more. V Amerike má trochu menej voľnosti, to ma mrzí. Pravidlá správania sa so psami na verejnosti sú tam veľmi prísne. Bez vodítka s ním nemôžete von, ale na druhej strane, obchody pre zvieratká sú tam fantasticky vybavené. Američania sa tvária, že pre zvieratká sú schopní všetkého, ale vybehať sa môžu iba v špeciálnych škôlkach pre psov. To, čo psík zanechá na ulici, musí jeho majiteľ zdvihnúť a zobrať. Toto by malo fungovať aj u nás. 

V súvislosti s vami sa stále hovorí o tele. Známy je váš výrok - telo máš iba jedno, tak sa oň staraj. Čo však duša?
Každý má dušu a ovplyvňuje ju veľa atribútov. Prežila som dosť veľa operácií a raz, keď som dostávala narkózu, videla som sama seba ako ležím. Bol to príjemný pocit. Vznášala som sa nad svojím telom.

Kultivujete nejako svoju dušu?
Ak myslíte vzdelávaním, tak stále. Študujem, čítam odborné veci, do lietadla si vždy beriem plný kufor literatúry. Mám rada autobiografie osobností aj knižky so ženskou tematikou. Motivujú ma a dobíjajú.

Čo vás čaká v najbližšej budúcnosti? 
Zora-centrum sa dobre etablovalo, rozširujeme preto prevádzku. Na jeseň a cez zimu sme nemali kapacitu uspokojiť záujemkyne. Chystáme aj nový druh cvičení. Nuž, a ešte chcem Žiga dobre pripraviť na sezónu.

Autor: Text: Barbora Laucká / Foto: Desana Dudášová