Berlinale Strieborného medveďa. Osemdesiatštyriročný Douglas priznáva, že po mozgovej príhode je preňho problém hovoriť aj po anglicky. Na človeka, ktorý má rečový hendikep, toho nahovorí až priveľa, hovorí jeho manželka. To Douglas rád cituje. Nemcov zvlášť zaujíma jeho vzťah k Marlene Dietrichovej - naznačuje ho vo svojich memoároch. Ďalšou frekventovanou otázkou je jeho kamarátstvo s Henrym Kissingerom, s ktorým sa sem-tam stretne, ale keďže Douglas je po porážke a Kissinger po infarkte, trávia čas spomienkami na staré časy. Tesne pred začiatkom Berlinale poskytol Kirk Douglas rozhovor najväčším nemeckým denníkom a týždenníkom.
Narodili ste sa do rodiny ruských židovských prisťahovalcov - ako Issur Danielovič. Pocítili ste v detstve antisemitizmus?
„Stalo sa mi raz, že po mne deti hádzali kamene a kričali: Vy ste zabili Ježiša! Utekal som s plačom domov. Ani som nevedel, kto ten Ježiš vôbec je.“
V Hollywoode bolo vždy mnoho židovských umelcov, ale napriek tomu či práve preto antisemitizmus siahal aj sem. Nemýlim sa?
„Pravdaže nie. Nakrúcali sa filmy, ktoré kritizovali antisemitizmus, napríklad V svätom ohni z roku 1947 s Lexom Barkerom - tým z Winnetoua. Lex ten film nikdy nepochopil. Raz ma zavolal zahrať si tenis do jedného klubu, a povedal mi: Tam našťastie nevpúšťajú Židov.“
Nevedel, že ste Žid?
„Nie. Keď som mu to povedal, očervenel a ušiel.“
O niekoľko dní vám v Berlíne udelia Strieborného medveďa. Aj zato, že ste neváhali hrať aj zloduchov. Čo sa vám na nich páčilo?
„Viete, dobro nebýva fotogenické. Preto som sa nikdy až tak nehnal za kladnými postavami.“
Nebolo to aj vašou záľubou v záporných hrdinoch, že ste nikdy nezískali Oscara?
„Dajte pokoj! Som občan slobodnej krajiny. Nemám potuchy.“
Ale iste máte názor?
„Mám na všeličo svoj názor.“
Nás by zaujímal názor na Oscarov.
„V roku 1957 si všetci mysleli, že dostanem Oscara za rolu Vincenta van Gogha. Ale dostal ho Yul Brynner. Moja žena a syn Peter mi vtedy darovali vlastného Oscara.“
V roku 1996 ste konečne dostali naozajstného Oscara za celoživotné dielo. Čo ste s ním urobili?
„Položil som ho do manželkinej izby. Tešil som sa. Ale pravdaže by som mal radšej normálneho Oscara.“
Takého ako váš syn Michael za hlavnú rolu vo Wall Street v roku 1988? Alebo Oscara za produkciu, ako získal v roku 1976 za produkciu filmu Prelet nad kukučím hniezdom?
„Veru, taký je život. Práva na Kukučku som kúpil ja. Uviedol som ju na Broadway a desať rokov som sa pokúšal urobiť z nej film.“
Nechceli ste v ňom hrať hlavnú rolu?
„Režisér chcel mať mladšieho, Jacka Nicholsona, ktorý bol ešte vtedy pomerne neznámy. Bol som hrozne sklamaný. Ale to najhoršie bolo, že Nicholson bol absolútne skvelý. Keby bol aspoň býval zlý.“
A nebol by dostal toho Oscara.
„Prestaňte už. Dal by som za tú rolu všetky peniaze, ktoré som za práva na tú knihu dostal.“
Táto epizóda zrejme nepomohla vášmu komplikovanému vzťahu so synom Michaelom. Nie je už medzitým všetko inak?
„Je. S Michaelom som bol málo, lebo som sa rozviedol s jeho matkou. Až dnes si konečne rozumieme. Raz by sme ešte chceli hrať spolu. To by bol dobrý koniec mojej kariéry.“
EDWIN GRASSMEIER
(Autor je prekladateľ)
