Dvadsaťosemročný slovenský guliar Milan Haborák po predpoludňajšom kvalifikačnom výbuchu na atletických MS v Edmontone sledoval časť finálovej súťaže z komentátorského miesta slovenskej televízie. „Chýbalo mi kúsok športového šťastia,“ povedal najprv ponocujúcim divákom. Našťastie sa zháčil. Prešovský rodák je sympatický i mysliaci človek, rýchlo pochopil, že s otrepanou frázou neobstojí. Kúsok šťastia sa totiž rovnal pol metru, ktoré ho delilo od postupovej dvanástky. Teda nie kúsok šťastia, ale kusisko zbabranej reality.

Vrhač banskobystrickej Dukly v ďalšom priebehu rozhovoru rozvíjal teóriu „o potrebe hlbšej analýzy.“

Na vrcholoch najmenej

Na guliarske zlyhanie Haboráka, ešte viac Mikuláša Konopku, nie je treba žiadna špeciálna sonda. Stačí opäť raz pripomenúť – drvivá väčšina slovenských atlétov sa na významných podujatiach permanentne nedokáže priblížiť k svojim vrcholom sezóny (napodiv, v mládežníckych kategóriách to neplatí).

V súčasnosti nemáme horúceho kandidáta na popredné umiestnenie, akým bol v roku 1997 prekážkar na 110 m Igor Kováč. Neskorší bronzový medailista mal pred aténskym svetovým šampionátom rekord 13,13 s. Spolu s finále bežal pod Akropolou štyrikrát od 13,18 s po 13,38 s. Skúsený rodák zo Spiša vtedy len veľmi opatrne púšťal do éteru slovko finále.

Vrhačské kvarteto ním hýrilo. Nikto nemôže športovcovi vyčítať optimizmus. Keď má niekto tohtoročný výkon na úrovni prvého tucta ako slovenskí guliari, ťažko môže chcieť dvadsiate miesto. Ibaže vopred vychádzať z predpokladu, že na finále bude stačiť vrh pod 20 metrov, lebo tak bolo na ostatných dvoch MS (cez 19,80 m, nie 19,70 m, ako si vymysleli naši), je scestné. Sklamaná predsedníčka Slovenského atletického zväzu Mária Mračnová povedala, že „chlapci asi prepadli sebaklamu. Vopred rozmýšľali, ako budú vypĺňať čas medzi rannou kvalifikáciou a podvečerným finále“.

Metre za postupom

Haborák na MS v Aténach 1997, Seville 1999 i na ME 1998 v Budapešti v kvalifikácii vždy zaostal dobrý meter za postupom. Sám krútil hlavou: „Neviem si vysvetliť prečo dosahujem predpoludním tak málo.“ Rozmýšľal nad tým tri roky. Na olympiáde v Sydney išiel do finále, v kvalifikácii dosiahol rovných dvadsať metrov, v hlavnej súťaži 19,06 m. Milan mal vlani osobný rekord 20,35 m. V atletike platí exaktnosť. Neúprosná logika hovorí, že Haborák „uletel“ v Sydney.

Mikuláš Konopka mal podľa našej smutne známej kategorizácie na vrcholy a „doplnky“ uspieť na majstrovstvách Európy do 23 rokov pred necelým mesiacom v Amsterdame. Získal po druhý raz zlato.

Ktorý Slovák sa neuspokojí, keď dosiahne to, čo má? Konopkovi možno pripomenúť aj iný fakt – v roku 1998 vyhral juniorské majstrovstvá sveta o 35 centimetrov pred Juhoafričanom Robbertsom. V sobotu dosiahol Slovák 18,89 m (na MS juniorov v Annecy 1998 18,50 m), Juhoafričan v kvalifikácii 21,26 m. Robberts zaplatil mladícku daň až vo finále, skončil dvanásty – 20,18 m.

Oporný stĺp

na hlinených nohách

Nič by sa nestalo, ak by naši guliari vrhli niečo cez dvadsať metrov, lebo podľa správ z Edmontonu v tréningu obaja voľne hádzali cez túto métu. Isteže, slovenský mládežnícky šampión je stále vo vývoji a opatrne sa dá súhlasiť aj s Haborákom: „Ešte sa musím veľa učiť.“ Momentálne slabá náplasť.

Správy z Kanady nič nehovorili ani o chorobe a vysokých horúčkach kladivára Miloslava Konopku. Až táto skutočnosť či nebodaj výhovorka otvorili otázku, prečo nie je so slovenskou výpravou v Kanade lekár. Faktom zostane, že slovenský rekordér zaostal v Kanade za výkonom 78,58 m z tohto roku o 6,44 m. Jediný, kto nezhorel úplne, je ďalší kladivár Libor Charfreitag, ktorý hodil solídnych 75,29 m.

Vrhačské kvarteto malo tvoriť v Edmontone oporný stĺp sedemčlennej slovenskej výpravy. Mechanický prepočet ich deficitu oproti tohtoročným osobným rekordom je dovedna 11,63 metra. A predovšetkým žiadne finále.