naplnili, jeho avizované kroky budú znamenať vážne memento pre krajinu, ktorá pravidelne podlieha veľkým očakávaniam vyvolaných malými politikmi.
Rétorika Roberta Fica najskôr pripomínala ultraľavičiara. „Ekonomická politika súčasnej vlády je typická pre obdobie raného kapitalizmu. Potrvrdzuje sa, že politika typu ‘trh vyrieši všetko‘ je pre súčasné Slovensko nebezpečná a 21-percentná nezamestnanosť je jej logickým dôsledkom“. A navrhol riešenie: silný štát, „ktorého úloha je v období transformácie a chaosu nezastupiteľná“.
Neskôr ukázal, že jeho záujem sa v skutočnosti neodlišuje od záujmov tých, ktorí sa snažia z dočasného mandátu vyťažiť pre seba čo najviac. Záujemcom o privatizáciu Slovenského plynárenského priemyslu vážne pohrozil znárodnením, pokiaľ sa predaj neuskutoční podľa jeho predstáv. Jeho slovám chýbala akákoľvek logika, jeho argumenty sa točili okolo základnej axiómy, podľa ktorej je SPP „dôležitou súčasťou a symbolom suverenity Slovenskej republiky“.
Výpočet jeho hrozieb však týmto neskončil. V závere uplynulého týždňa Fico so všetkou vážnosťou vyhlásil, že na septembrovú schôdzu parlamentu sa chystá predložiť návrh zákona o preukazovaní pôvodu majetku, ktorý by mal v praxi umožniť štátu žalovať vybranú skupinu osôb z toho, že svoj majetok nenadobudli „hodnoverným spôsobom“. Ak sa to niekomu nepodarí, súd rozhodne, že takýto majetok pripadne štátu.
Odhliadnuc od toho, že sľuby postihnúť novodobých zbohatlíkov, privatizérov či tunelárov sa na Slovensku vyskytujú pravidelne pred voľbami (s cieľom nakloniť si tak „menej vyvolenú“ časť populácie), Ficova predstava je akoby z iného sveta. Podľa jeho návrhu bude totiž každý štátny úradník v tejto krajine a priori považovaný za vinného z nelegitímneho nadobudnutia svojho majetku. Žiadna prezumpcia neviny, vinný bude každý. Jediným spôsobom, ako sa zbaviť takejto žaloby, bude jej vyvrátenie. A detailné zdokladovanie spôsobu nadobudnutia svojho majetku.
Je iróniou, že pokiaľ je ktokoľvek podozrivý zo spáchania akéhokoľvek trestného činu, ostáva nevinný až do chvíle preukázania jeho viny. V tomto prípade však majú byť pravidlá hry opačné - štát bude považovať svojich zamestnancov za vinných.
Nie je ťažké si predstaviť, ako by vyzeralo praktické uplatňovanie zákona po jeho prípadnom schválení. Buď by sa napriek pompéznej prezentácie stal len popísaným kusom papiera, alebo nástrojom novodobého honu na štátnych úradníkov.
Je zábavné sledovať, ako sa politici raz snažia nalákať ambicióznych a schopných ľudí do štátnej či verejnej správy a nahradiť tam dožívajúce existencie bez vízie, aby neskôr demotivovali akúkoľvek zmenu k lepšiemu. Súčasný obraz tohto sektora však už taký zábavný nie je - prebujnelý, považovaný za najviac skorumpovaný, neefektívny… A sponzorovaný nedobrovoľne z našich vreciek.
Volania po silnom štáte, ktorý by mal eliminovať údajné zlyhania trhu, by nemali ostať nepovšimnuté. Zabalené v ligotavom pozlátku ide takmer výlučne o ďalšie obmedzovanie slobody ľudí. Takéto myšlienky nie sú hodné šírenia, len ich šíriteľa.
MICHAL NALEVANKO
