V sobotu 27. januára 2001 sa na chvíľu spojila kultúrna Európa. Uplynulo práve sto rokov od smrti G. Verdiho a v milánskej Katedrále sv. Marka predviedli jeho Requiem. Slovenský rozhlas, tak ako mnohé iné rozhlasové stanice, umožnil svojim poslucháčom byť pri tom. Popri geniálnej hudbe ľudí rôznych národností, rôzneho presvedčenia a postavenia spojil vnútorný, duchovný obsah tohto nesmrteľného diela.
„Zachráň ma. Od večného zatratenia osloboď ma, Pane,“ hovorí záverečná vrúcna prosba poslednej časti. V nej je ukrytá vari najväčšia túžba človeka. Niekedy sa tvárime, že táto túžba je nám už cudzia, že je pre náš racionálny svet neprípustná. Ale ona sa aj tak stále odkiaľsi z hlbín nášho vnútra opäť a opäť vynára. Snažíme sa ju prehlušiť inými túžbami - mať viac, byť silnejší, užiť si, rozhodovať, získavať. Aj spoločenská klíma sa usiluje túto túžbu pochovať. Všeobecným bagatelizovaním duchovných hodnôt, ich odsúvaním na vedľajšiu či slepú koľaj.
Ricardo Mutti, dirigent slávnostného predvedenia Verdiho Requiem v milánskej katedrále, požiadal publikum, aby po skončení netlieskali, aby chvíľu meditovali, premýšľali o živote a potom sa rozišli plní duchovného posolstva tohto diela. Všetci jeho želanie rešpektovali. Myslím, že ak budeme v sebe nosiť aspoň kúsok toho posolstva, tak náš svet bude lepší a krajší. Tak, ako všetko, čo má svoj zmysel.
PAVOL STANO,
Nový Smokovec