Politika je ako predajná dievka a človek nikdy nevie, ako dopadne, hovorí exminister Gustáv Krajči (HZDS). Niektorí slovenskí politici sa podľa toho aj správajú. Kultúra ich slovného prejavu pokrivkáva a o kultivovanosti sa veľmi hovoriť nedá. Počuť vulgárne slovo alebo slovný útok s cieľom zasiahnuť city a ľudskú dôstojnosť protivníka nie je v slovenskej politike ničím výnimočným.

Voličov vulgárnosť politikov, zdá sa, veľmi neovplyvňuje. Funguje to takto: „Ak predstaviteľ strany, ktorej som priaznivcom, povie niečo vulgárne, tak sa skôr zasmejem,“ hovorí sociológ Pavel Haulík. A psychológ Anton Heretik dodáva: „V niektorých spoločenstvách fungujú vulgárne slová ako identifikačný znak. Podľa výrazov sa pozná, či je to náš človek.“

Kresťanský demokrat Július Brocka považuje vulgarizmy skôr za slabosť politikov. Podľa neho časť politikov chce na seba upútať pozornosť a je možné, že niektorým ľuďom sa to dokonca páči. Je však presvedčený, že politici by mali verejné vzťahy kultivovať a aj voliči by voči vulgárnym politikom mali vyvodzovať správne závery.

Víťazoslav Moric patrí medzi tých, ktorí si nedávajú servítku pred ústa. „Nie je to moja devíza a ani slabosť. Je to len prejav mojej búrlivej a priamej povahy,“ hovorí.

V parlamente už došlo k potýčkam. Priamo v rokovacej sále sa však poslanci ešte nepobili. Moric: „Čo nebolo, môže byť. Nechcel by som to zakríknuť.“ O vulgarizmoch v politike hovorí, že jej výkon zodpovedá slovám. „Keďže politika je až veľmi vulgárna, ani slová nemôžu byť iné.“

Psychológ Heretik považuje takýto výrok za typický príklad mechanizmu projekcie - premietnutie svojich vlastností na druhých.

V USA vzniklo hnutie tzv. politickej korektnosti, ktoré definovalo hranice, pokiaľ možno v slovných vyjadreniach, najmä smerom k menšinám, zájsť. Politik, ktorý použije politicky nekorektné slovo, je znemožnený. Kto použije termín „buzeranti“ miesto homosexuáli veľmi jednoznačne vyjadril svoje politické postoje.