FOTO – ARCHÍV
V exkluzívnom turistickom centre na Bermudách sa 19. apríla 1943 stretli zástupcovia Veľkej Británie a Spojených štátov amerických na konferencii, aby sa dohodli ako pomôcť strádajúcim európskym Židom. Nasledujúce mesiace ukázali, že toho, na čom sa dohodli, bolo žalostne málo. V ten istý deň sa v preplnenom varšavskom gete, kde bolo slovo ľudská dôstojnosť rovnako vzácne ako jedlo, začalo povstanie. Prvé povstanie proti nacistom na územiach, ktoré okupovalo Nemecko a jeden z mála viditeľných prejavov židovského odporu voči Hitlerovým šialeným plánom. Skončilo sa tak, ako všetci od začiatku tušili - tragicky. Presne pred 60 rokmi.
Varšavské geto Nemci začali budovať v novembri 1940. Postupne v ňom zhromaždili asi 400-tisíc varšavských Židov. Od zvyšku sveta ich oddelili trojmetrovým múrom. Múru trónil ostnatý drôt. Jeho prekročenie sa trestalo smrťou. Kto ho opúšťal s Nemcami za chrbtom, išiel do transportu.
Varšavskí Židia žili v ešte horších podmienkach ako ich stredovekí predkovia, ktorých na život za hradbami európskych miest odsúdili miestni vládcovia podporovaní cirkevnými hodnostármi. „Boli sme separovaní a segregovaní. A najväčšie šialenstvo bolo, že nás vymazali zo spoločenstva ľudskej rasy,“ napísal neskôr jeden z obyvateľov geta.
Život v gete bol každodenným bojom o prežitie. Židia nemali prístup do obchodov, a tak boli odkázaní na nemecké zásobovanie. To sa obmedzovalo na nutné minimum - dostali len toľko, aby vládali pracovať v továrňach, ktoré si tam Nemci zriadili.
Tí, ktorí nepracovali, hladovali. Ulice geta boli plné vychudnutých žobrákov, ktorým do tmy trčali nafúknuté bruchá. Keď zomreli, nenašiel sa nikto, kto by ich pochoval. Mŕtvoly skrútené v bizarných posmrtných kŕčoch sa pomaly rozkladali na ulici.
Ľudia sa tlačili v malých nevetraných miestnostiach. Lieky a základné hygienické potreby neexistovali. Aj preto v gete v roku 1941 vypukla týfusová epidémia, ktorá zúbožených Židov kosila obrovskou rýchlosťou. Zomrelo 43-tisíc ľudí - desať percent obyvateľov geta.
Dvadsiateho júla 1942 padlo rozhodnutie o zostavení prvého transportu. Mali ho naplniť nezamestnaní alebo ako hovorili Nemci „neproduktívne živly“.
V gete zavládla panika. Jeho židovský správca, ktorý mal pripraviť zoznam ľudí na deportáciu, spáchal samovraždu. Už vtedy niektorí vodcovia samosprávy geta žiadali, aby sa jeho obyvatelia Nemcom postavili na odpor a zabránili odchodu transportu. Prevážila však obava, že povstanie by urýchlilo likvidáciu geta.
Za kompromis so zlom geto tvrdo zaplatilo. Do jesene ho opustilo takmer 300-tisíc ľudí. Prevažná väčšina smerovala rovno do tábora smrti v Treblinke. Až vtedy sa všetky politické a názorové frakcie v gete zhodli, že ďalší transport už nedovolia.
Každá frakcia vytvorila svoju bojovú skupinu. Ich spoločným veliteľom sa stal 24-ročný Mordechaj Anielewicz zo sionistického hnutia Hašomer Hacair.
Zo zvyškov hnutia odporu vytvoril Židovskú bojovú organizáciu. Jeho kontakty za múrmi geta zabezpečili prísun zbraní, vnútri geta sa v tajnosti budovali bunkre a podzemné chodby.
K prvej ozbrojenej konfrontácii s Nemcami prišlo 18. januára 1943. Anielewiczove jednotky na nich začali strieľať, keď zhromažďovali ľudí do ďalšieho transportu. Pouličné prestrelky sa skončili smrťou väčšiny povstalcov, ale aj dočasným pozastavením transportu. Znamenali však aj Himmlerov rozkaz na totálne zničenie geta. Neobývané časti začali zrovnávať so zemou.
Devätnásteho apríla 1943 padol rozkaz na deportáciu zvyškov obyvateľstva geta. Svoj rozkaz vydal aj Anielewicz. Sedemstopäťdesiat nedostatočne ozbrojených povstalcov začalo svoju vojnu s dvoma tisíckami Nemcov vyzbrojených tankom, obrnenými vozidlami a množstvom strelných zbraní.
Nemcov sila odporu prekvapila. Začali vypaľovať domy, aby skrývajúcich sa Židov vyhnali. Niektorí z nich zošaleli od ustavičných výbuchov, ohňa a dymu. Nemci na zvládnutie davu použili aj otravné plyny. Povstalcov ubúdalo, míňala sa im munícia.
Ôsmeho mája padol Mordechaj Anielewicz. „Môj sen sa splnil. Videl som židovskú obranu v celej jej veľkosti a sláve,“ napísal krátko pred smrťou. Po jeho odchode streľba z povstaleckých pozícií pomaly utíchala. Definitívne sa zastavila 16. mája. Nemci na znak víťazstva vypálili Tomackého synagógu.
V troskách geta zanechali niekoľko tisíc mŕtvych, 56-tisíc zostávajúcich Židov zatkli, mnohých poslali rovno do plynových komôr.
Ich mená sú spolu s ďalšími obeťami nacizmu vyryté na stĺpoch v izraelskom múzeu Yad Vašem. Ich odvaha je jedným z pilierov, na ktorých stojí novodobý židovský štát.
V utorok – pohľadnica
