Aký je to pocit, stáť na parížskych „doskách"?
Príjemný. Skutočným krstom bola pre mňa hra Don Juan, ktorú v Paríži režíroval Roman Polák. Teraz sa pripravujem na oprášenú úlohu Cudzinky z pera dramatika Jeana Claudea Brisvilla. Využila som v nej svoj jemný prízvuk. Je to pre mňa zaujímavá úloha a už mi priniesla úspech. Stále však snívam o jedných „doskách" - v Comedii Francoise, kde som robila iba asistentku réžie. Aspoň raz by som sa chcela nadýchať skutočnej atmosféry divadla, ktoré založil dramatik Moliére.
Ako často sa vraciate domov, do Nitry?
Keď dohrám nejaké predstavenie, vytratím sa z parížskeho ruchu a mnohých komplikovaných vzťahov. Doma sa vyzliekam z rób, v ktorých pôsobím aristokraticky. Po ulici môžem chodiť neupravená a nenamaľovaná. Na návšteve u kamarátky si oblečiem tepláky a natiahnem sa na gauč.
Vo vašom parížskom byte si neviete oddýchnuť?
Viem. Nedávno som sa presťahovala do bytu v centre Paríža. Bývam na najvyššom poschodí starého domu. Keď kráčam po schodoch, predstavujem si, že kráčam k nebu. Z postele mám výhľad na vežu kostola Saint Eustache, v ktorom mal zádušnú omšu Moliére. Už sa teším na leto, na terase sa budem učiť texty. Zariadila som si slovensko-francúzske bývanie. Historický francúzsky nábytok so slovenskými doplnkami. Na stenách visia obrazy insitných maliarov. Hudbu mám rada slovenskú. Počúvam Šarišan a Janu Kirschner.
Návštevám podávate slovenskú alebo francúzsku kuchyňu?
Som jogurtový, keksový a polotovarový typ. Aj keď viem vychutnať dobré jedlo, na varenie nemám čas. Hostiny pre priateľov robím vtedy, keď príde na návštevu mama. Žiadna návšteva nepohrdne jej kysnutými koláčmi. Na horšie časy mám v mrazničke odložené mamine zákusky, parené buchty a snehové venčeky. Priateľovi som naposledy ponúkla šampanské a kačaciu pečienku z konzervy. Aj keď mu chutilo, na ďalšiu návštevu si priniesol vlastnú stravu.
Potrebujete na Slovensku čas na adaptáciu?
Áno. Pri rodine a priateľoch mám pocit, akoby sme sa rozlúčili iba včera. V meste a obchodoch sa však neviem zorientovať hneď. Bola som za maminými príbuznými v dedine, kde voľakedy žila moja stará mama. Videla som záhradu, v ktorej som vyrastala a hrala divadlo. Našla som iba rovinu po jej zbúranom dome. Spomienky z detstva si v Paríži prikrášľujem a v babkinej záhrade som videla iba tvrdú realitu.
Ako prežívate voľné chvíle na Slovensku?
Navštevujem moje netere a synovcov, priateľky a priateľov. Vonku si intenzívnejšie uvedomujem, že priateľstvo je vzácna vec. Tie najpevnejšie priateľstvá majú korene v mladosti. Vyberali sme si ich bez toho, aby sme za vzťahmi niečo hľadali. Nevedeli sme, kto bude mať akú profesionálnu budúcnosť a postavenie. Bolo to čisté. Keď mám čierny deň, vždy sa telefonicky vyžalujem mojim kamarátkam na Slovensku. Pretelefonujem kopu peňazí, ale stojí to za to.
Máte priateľov aj vo Francúzsku?
Moja najlepšia francúzska priateľka Kaťa pred dvoma mesiacmi zomrela. Poznali sme sa ešte z čias, keď som sa len učila jazyk. Pri káve som sa jej zdôverovala s osobnými vzťahmi, krízou v slovensko-francúzskom manželstve a s rozvodovými patáliami. Sledovala všetky moje premiéry a spolu so mnou verila, že si na javisku s francúzštinou poradím. Vždy po predstavení prišla a povedala mi: „Si krásna, si dobrá, zvládla si to!" Na poslednej premiére mi chýbala. Tak veľmi som jej chcela povedať: „Kaťa, zasa som to dokázala!"
Nikto iný ju nenahradil?
Poznám sa tam s mnohými, ale len na úrovni známostí. Z pracovných vzťahov sa vždy môže vykľuť aj užší vzťah, ale ja nie som veľmi komunikatívna. Vzťahy nenadväzujem rýchlo.
Pracovne ste sa však stretli s celou plejádou zvučných mien. Aké boli francúzske hviezdy?
So šarmantným Alainom Delonom som sa stretla, keď som organizovala Českú sezónu v Paríži. O Slovensku sme sa porozprávali s Annie Girardotovou, o našej krajine vedela veľa. V jednom projekte som spolupracovala s André Dusolliérom, hercom z filmu Traja muži a nemluvňa. Odvtedy mi v divadle vždy rád pomôže. Opäť som sa presvedčila, že hviezdy sú v súkromí obyčajnými ľuďmi so svojimi problémami a maniermi. Ich úspech je však zaslúžený a stojí za ním tvrdá práca.
Čo ste robili predtým, ako ste si prišli domov oddýchnuť?
Dokončila som predstavenie Zbláznená láska. Príbeh poskladaný z poézie. Bol to prvý projekt, ktorý realizovala moja divadelná spoločnosť Modrá linka karpatská. Na réžiu som pozvala slovenského režiséra, ktorý pôsobí v Českej republike - Petra Gábora. Uviedlo ho Moliérove divadlo, v ktorom moja spoločnosť pôsobí.
Prečo ste založili divadelnú spoločnosť?
Vždy som chcela byť nezávislá. Chcela som si dokázať, či viem aj produkovať a organizovať. Najradšej však mám to, keď ma niekto obsadí.
Nebolo to pre nedostatok príležitostí?
Nie. Moja spoločnosť chce zbližovať kultúru východného bloku s francúzskou kultúrou. Aj v poslednom projekte účinkuje vedľa seba Francúz, Angličan, Američan i Slovák. Do predstavenia sme s režisérom zakomponovali slovenské texty, aby si tamojšie publikum vychutnalo moju rodnú reč. Francúzi to prijímajú ako oživenie, no slovenskí divadelníci sa tomu čudujú.
Myslíte si, že ste dobyli Paríž?
Nie. Úspech je však už to, že môžem pracovať v divadle a živiť sa ním, čo sa mnohým francúzskym hercom nedarí. Keď som išla do Paríža študovať jazyk, netušila som, že raz budem vo francúzštine aj hrať.
Na Slovensku organizujete festivaly francúzskej poézie. Na čo potrebuje slovenské publikum francúzsku poéziu?
Založila som asociáciu Cap a l est, čo v preklade znamená Cesta na východ. Bude sa podieľať na príprave stretnutí básnikov, ktorí si vybrali francúzštinu ako dorozumievací jazyk. Takéto stretnutie už bolo v Budmericiach a pokračovať budeme v lete v Banskej Štiavnici. Dôvod je prostý. Zisťujem, že Slovensko sa veľmi amerikanizuje. Angličtina je jazykom biznisu, francúzština jazykom kultúry. Slovákom môže ukázať cestu k tradícii. Dokáže vyjadriť racionálne pocity bez toho, aby upadla do studeného materializmu. Vo francúštine nemusí byť ani biznis studený.

kto je to
Vyštudovala Dramatickú akadémiu múzických umení (DAMU) v Prahe. Po troch rokoch v Divadle Andreja Bagara v Nitre odišla na Sorbonnu študovať francúštinu a dramaturgiu. V Paríži prekladala divadelné hry, ktoré naštudovali režiséri slovenských a českých divadiel. Stvárnila hlavnú úlohu vo francúzskom filme Z lásky k Helene. V umeleckej prestávke pracovala v UNESCO i v reklame. Divadelná postava v Puškinovej inscenácii Don Juan, pod taktovkou hosťujúceho režiséra Romana Poláka, jej v Paríži otvorila dvere k ďalším projektom v divadlách. Jej schopnosti hrať vo francúzštine preverila hra jedného herca Cudzinka, ktorú uviedlo divadlo Chene noir v Avignone na festivale Avignon off. Na obrazovke sa objavila ako Flora v českom filme Největší z Pierotu a ako Eva v slovenskej inscenácii Ticho po búrke.

Autor: JANA BEŇOVÁ / Foto: VLADO JÁNSKY