Peter Bondra oslavuje tretí gól v sieti Romana Vokouna. Slovensko zdolalo v boji o bronz Česko 4:2.
FOTO - REUTERS
s čistým štítom. Nesklamali v žiadnom zápase. Aj pri jedinej prehre v semifinále so Švédskom mal ich výkon vysokú úroveň.
Keby síce neexistuje ani v športe, ale keby sme po našom úvodnom tlaku viedli 2:0, nik by podľa obrazu hry nemohol nič namietať. Tréner Hardy Nilsson na naše útočné hviezdy pripravil účinnú taktiku. Navyše, v tomto dueli sa s nami športové šťastie pohnevalo, ale s opakom sa kalkulovať nedá. I keď fanúšikov môže subjektívne škrieť, že počet dobre myslených prihrávok, ktoré sa zaplietli medzi korčule súpera, a odrazených pukov vyznel výrazne v náš neprospech.
O tom, že opakované slová hráčov o silnom duchu tímu nezostali iba slovami, presvedčili celý svet v zápase o bronz krátko po psychickej frustrácii i fyzických ranách zo semifinálovej prehry.
Pálffy pred stretnutím s Českom zaspával, či skôr nemohol zaspať, s pocitom, že na vytúžený letný oddych nastúpi so zlomeným rebrom ako suvenírom od Forsberga. Nakoniec nastúpil na ľad „iba“ so silnými pomliaždeninami. Už len jeho prítomnosť bola silným pozitívnym momentom pre náš a opačným pre súperov tím. Pálffy stručne prehodil, že to ani veľmi nebolelo. „Cítil som to iba trochu, lekár mi zranenú oblasť opichal.“ Žigo podobne nerobil žiadnu drámu z hrubého faulu českého útočníka Dudu v prvom zápase v osemfinálovej skupine, naopak, svojským „Nič zvláštne, v NHL som pocítil oveľa horšie veci“ stlmil potenciálnu hystériu, ktorá mohla ľahko vzbĺknuť, čo býva pri hokejových bitkách bežné. (Spomeňme si len na každoročné naťahovačky vo finále našej extraligy).
Základom nášho úspechu bola ochota superhviezd NHL prísť a poskytnúť Slovensku svoje nevšedné schopnosti, urobiť rodákom radosť. Bondra priletel z washingtonského tímu na MS ako jediný, napriek doznievajúcej bolesti zraneného členka, navyše s vedomím, že po sezóne ho čaká operácia kolena. Demitrovi túžba zahrať si s kamarátmi v nároďáku urýchlila hojenie nefunkčného palca. Istý zahraničný novinár (nebol z Bieloruska) pobavil Petra Bondru otázkou, kde pramení taká disciplína, že sa do Helsínk zleteli všetky dostupné hviezdy. Peter ho taktne poopravil, že použil nepresné slovo. „Sme tu preto, že to chceme zo svojho vnútra, disciplína príde až na ľade v taktickej oblasti. Keď sme už prišli, tak nie na výlet, ale tvrdo pracovať.“
Rýdza mužná veľkosť charakterov málovravných - Pálffyho, Švehlu, Stümpela - či vždy férovo zhovorčivých Bondru, Országha, Lašáka, Hlinku, rozvážnych viet Šatana, Višňovského, Demitru, Štrbáka, Staňu posúva hodnotu nášho hokejového tímu nad hranice športových mantinelov.
Brankár Ján Lašák bezprostredne po zápase s Českom povedal: „Medvedí tanec s kamarátom Rasťom Staňom sme na ľade nestihli, dôležitejšiu som v tej chvíli cítil spontánnu potrebu zakývať všetkým divákom, ktorí sedeli spolu v slovenských i českých dresoch a tlieskali vydareným akciám oboch súperov. Ďakoval som im, že si našli k sebe cestu a spoločne sa tešili z dobrého hokeja. Krásna symbolika. Nebolo to už o žiadnych siláckych rečiach, naťahovačkách, že akí sme my Slováci alebo Česi lepší.“
Silná inšpirácia pre všetky generácie. Ani v helsinských uliciach nebolo stopy po antagonistických sklonoch fanúšikov, ktoré ešte občas presakujú z nekonečných krčmových či internetových polemík. Reštaurácia Praha v centre fínskej metropoly oslavovala krásny hokejový súboj zaplnená slovenskými i českými dresmi pri spoločných stoloch. Civilizovane ako v pohode adaptovaní Európania.
