FOTO SME - ĽUBOŠ PILC
i sa len prizerali. „Keby sme mali aspoň tehly,“ zúril jeden z poriadkových policajtov na Štúrovej ulici. Začali sa oslavy víťazstva nad Čechmi, oči mládežníkov sa kalili.
Ešte necelú polhodinu pred zápasom to na veľké oslavy nevyzeralo. Centrum mesta bolo poloprázdne a pred začiatkom postávalo pred veľkoplošnou obrazovkou na Námestí SNP sotva tristo fanúšikov, počúvali moderátora, ktorý zdravil štáb Českej televízie. Kameraman si však logo na kamere pre istotu zakryl. Prišiel aj štáb ORF. V rádiu práve hlásili, že na námestí v Košiciach nie je pred obrazovkou skoro nik.
Pár minút pred úvodným vhadzovaním sa bratislavské námestie začalo zapĺňať, prišli tisícky ľudí. Odhady o počtoch fanúšikov sa v agentúrnych správach značne líšili - jedna agentúra písala tritisíc, druhá desaťtisíc. „U nás bol po prehre so Švédmi strašný plač. Tak nám bolo ľúto našich hokejistov, že sme sa nevedeli zastaviť, plakali sme do nemoty. Vyhlásenie najlepších hráčov som už nemohla pozerať, radšej som išla do kuchyne. Ale nedalo nám to, prišli sme, dúfam, že nad Čechmi vyhráme,“ hovorila pani so synmi, ktorí prišli na námestie vyzbrojení aj chlebíkmi so šunkou.
„Vyhráme, konečne už by sme mali Čechov zastaviť,“ verili fanúšikovia. „Mne je to jedno, aj tak ich mám najradšej.“ Keď ukázali na obrazovke prvýkrát Pálffyho, na námestí sa začalo skandovať ako na štadióne. V štrnástej minúte zápasu dal Miroslav Šatan prvý gól a všetky ruky vyleteli hore.
„Ciki-caki, ciki-cak,“ skandoval dav a atmosféra sa podobala tej spred roka. Onedlho po českom góle námestie zmrzlo, ruky smerovali k hlavám, zakrývali tváre. Keď dali naši ďalší gól, zdvihli sa malé papierové vlajky. Zopár chlapcov poodtŕhalo konáre zo stromov a navliekli na ne veľké vlajky. Bolo teplo, cez prestávky sa pred stánkami s predraženými nápojmi tvorili dlhé rady. Litre piva, minerálky, malinoviek a žiadne záchody.
V druhej tretine sa už zdalo, že na námestí zavládla mierna skepsa, naši nehrali podľa predstáv fanúšikov, tí boli teda tichšie, no vzápätí vystrelil Bondra a dal gól.
Moderátor sa snažil ľudí vyburcovať, miestami nebolo aj niekoľko minút počuť komentátora zápasu, rozprával iba moderátor na tribúne, často to boli vety typu „hej, hej, hej, olé, vyhrajeme“. Cez prestávku sa snažil zlepšovať atmosféru, vyzýval požiarnikov, aby na svojom aute zapli maják a sirénu. Tí ho slušne odignorovali. Fanúšikov chcel vyprovokovať ľudí, aby skákali, pokrikmi „kto neskáče, nie je Slovák“ a hopsaním po tribúne. Podľa reakcií ľudí však bolo na námestí Slovákov asi tak dvadsať percent - poskakovali len tí vpredu.
Skupinka ázijských turistov, ktorá prechádzala centrom, síce nechápala, čo sa deje, ale od obrazovky a nadšených fanúšikov na námestí nevedeli odtrhnúť zrak. V poslednej tretine už bolo centrum Bratislavy zaplnené, pristavilo sa zopár cyklistov, vojaci, turisti. Slovenskí hokejisti vyhrávali 3 : 2 a tisícky fanúšikov sa mračili do slnka.
Obrazovka bola postavená tak, že zo stredu námestia sa ľudia pozerali rovno oproti slnku. Päť minút pred koncom zápasu slnko zakryli oblaky. O pár sekúnd dal Demitra ďalší gól. Nad Čechmi sa zamračilo a v Bratislave sa začali oslavy. Pred pultom, kde predávali sekt Pálffy, sa vytvárali rady. Posledné sekundy zápasu fanúšikovia odpočítavali, po záverečnom klaksóne sa začalo objímanie, bozky, radosť, ľudia si podávali ruky, buchlo zopár šampanských. Skoro presne po roku tisícky ľudí spievali slovenskú hymnu. (rf)
