, kto vlastne rozbíja atlantickú jednotu.
Je totiž dosť pravdepodobné, že francúzsko-nemecké, aj keď často neobratné iniciatívy sú len narýchlo formulovanou odpoveďou na novú situáciu. Ďalší z významných amerických intelektuálov Leon Wieseltier – stojaci však v opozícii proti súčasnej americkej administratíve – dodáva, že transatlantický Západ spája dnes už len spoločná kultúrno-morálna história, a uprednostňuje dva názvy: Americký Západ a Európsky Západ.
Minisummit štyroch krajín Európy o európskej obrane z 29. apríla môže sa v takomto prípade interpretovať nie ako úsilie o podrytie NATO, ale skôr ako príprava na najhorší možný scenár, zánik NATO.
Je viac ako jasné, že súčasná americká vládna elita je rozhodnutá obetovať na oltár americkej bezpečnosti všetky historické aliancie, vrátane transatlantickej solidarity. Na dosiahnutie svojich cieľov sa prikláňa skôr k flexibilnejšej a nezáväznejšej forme aliancií – príležitostným spojenectvom.
Nové členské štáty únie sa ocitajú napriek svojmu idealizmu spojenému s archaickou predstavou vývozu demokracie iba v úlohe figurantov, a účinne tak zapadajú do mozaiky novej americkej doktríny. Napriek tomu by sa však štáty „novej Európy“ – vzhľadom na svoju historickú skúsenosť a súčasne s privilégiom amerického spojenectva – mohli postaviť do úlohy mediátorov a pokúsiť sa zachrániť to, čo sa ešte dá.
Francúzsko a Nemecko sa so svojimi belgickými a luxemburskými spojencami rozhodli predísť bezpečnostnému vákuu, ktoré môže nastať po rozpade aliancie. Situácia nie je až taká nepravdepodobná, a navyše, v novej konštelácii umožní Francúzom dôstojný návrat do integrovaného plánovania nového zoskupenia, a Nemcom nový začiatok v obrannej politike.
Aprílový summit štyroch v Bruseli je zatiaľ iba teoretickou odpoveďou na konkrétne poznámky a vyhrážky zo strany amerických neokonzervatívcov. „Banda štyroch“, ako nazýva zúčastnených britská tlač, chcela vyslať jasný signál, že existuje odpoveď pre prípad, ak by Američania spojencov naďalej vydierali odchodom z Európy.
Racionálne uvažujúci európski politici si uvedomujú, že záujem na rozpade západného spoločenstva majú skôr stratégovia vo Washingtone, čiastočne sekundovaní suverenistickými kruhmi v Paríži a Bonne, a na možnú kolíziu sa snažia vopred pripraviť.
Autor: MICHAL HAVRAN jr.(Autor je doktorandom na Fakulte humanitných vied Univerzity Marca Blocha v Štrasburgu)
