Hádam každý absolvent základnej školy dokáže povedať, kto bol Ľudovít Štúr – národný buditeľ, kodifikátor spisovnej slovenčiny atď. Postavy z učebníc sú však vždy vystavené nebezpečenstvu, že budú žiť svojím, akoby posmrtným životom, tak aby zodpovedali aktuálnym politickým požiadavkám nasledujúcich generácií.
Štúr prežil svoj krátky život vo vypätej atmosfére európskeho nacionalizmu prvej polovice 19. storočia, pod vplyvom ktorého prebiehal sebaidentifikačný proces slovenskej spoločnosti. Súčasťou politického programu bolo utvorenie „potrebných atribútov“ národa a jeho „podopretie“ vedeckými a politickými argumentmi. Medzi takýmito „výpomocnými“ argumentmi nájdeme i niektoré zo Štúrovej dielne. Bol spolutvorcom napr. mýtu o plebejskosti nášho národa, o slovanskej vzájomnosti, slovanského mýtu. Podstatu slovanského mýtu tvorilo uvedomovanie, rozlišovanie slovanského ducha. Štúr mu pripisoval svetodejinné poslanie – zavŕšenie dejín ľudstva a kultúry. Práca, v ktorej rozvinul túto tému, sa volá Slovanstvo a svet budúcnosti. Podľa neho sú niektoré národy nositeľmi svetla a vyšších interesov duchovných, iné zaostávajú, respektíve čakajú na svoju chvíľu jasného žiarenia. Národy západnej Európy sa už unavili, vyhasli. U národov východnej Európy (Slovanov) Štúr, naopak, rozoznával brieždenie, vôľu vystriedať vyhasnutých a splniť svoje dejinné poslanie.
Štúrov spis je vnímaný veľmi rozdielne. Buď ako kontroverzný, napísaný pod vplyvom hlbokého sklamania z výsledku revolúcie v posledných rokoch Štúrovho neradostného života pod policajným dozorom. Súčasťou tejto interpretácie je aj konštatovanie, že Štúr buď „zradil“ svoje predrevolučné ideály, alebo bol tento spis, vydaný v Rusku v roku 1867, teda 11 rokov po Štúrovej smrti, upravený ruskými editormi, alebo ruskými prekladateľmi v prípade druhého vydania z roku 1909. Spis natoľko nekorešponduje so Štúrovými predrevolučnými názormi, že opakovane otváral diskusiu spochybňujúcu jeho autorstvo.
Druhá skupina hodnotila dielo ako Štúrov politický testament. V ňom radil Slovanom spojiť sa s Ruskom, prijať ruštinu a pravoslávie. Práve táto interpretácia na dlhé obdobie udomácnila. Mýtus politického testamentu deformoval obraz Štúra. Cez toto dielo, hodnotené aj ako Štúrova labutia pieseň, Slovákom ako národu sa prisudzovala v politických kalkuláciách ruských panslavistov väčšia náklonnosť k cárskemu Rusku, než prejavovali ostatní Slovania, väčšia ochota vzdať sa vlastného národného života v prospech vízie budúceho splynutia Slovanov do jedného štátu na čele s Ruskom.
Opakujúce sa pochybnosti o autorstve Štúra, o datovaní vzniku spisu vyústili v roku 1931 do vydania diela v nemeckom origináli v Prahe (v slovenčine až v roku 1993). Zásahy ruských editorov sa nepotvrdili. V súčasnosti sa vedecká komunita prikláňa k názorom, že ho rozhodne nemožno vnímať ako vedome koncipovaný politický testament, odkaz či návod, ako smerovať politické aktivity.
Podarilo sa doložiť, že spis bol napísaný v roku 1851, teda nebol Štúrovým posledným dielom (zomrel v 1856). Vedci dokazujú, že bol koncipovaný ako úvodné úvahy k plánovanej širšej diskusii predstaviteľov viacerých slovanských národov s cieľom hľadať možnosti budúcej spolupráce v zmenenej porevolučnej dobe. Výsledkom tohto hľadania nemala byť rezignácia slovanských národov na politickú aktivitu. Naopak, cieľom bolo podnietiť záujem Ruska výraznejšie sa angažovať v podpore rakúskych Slovanov po tom, ako stroskotali ich plány orientovať sa na Viedeň.
Týmto seriálom chceme upozorniť na skutočnosti nie vždy interpretované v súlade s historickými faktmi alebo zneužívané ideológiami.
O týždeň: Milan Rastislav Štefánik ako mýtus
Autor: DANIELA KODAJOVÁAutorka je historičkou)
