FOTO – TASR
Vincenta Šikulu vníma čitateľská verejnosť skôr ako prozaika, hoci za života napísal až tri básnické zbierky a teraz vyšli jeho verše z pozostalosti Za odchodom orgovánu (Slovenský spisovateľ, Bratislava 2003). Ani sám sa nepokladal za básnika, napriek tomu v jeho próze je veľa lyrického videnia i cítenia, no jednako ho čosi nutkalo vyjadriť sa aj inou formou. To ozrejmil s lapidárnou prostorekosťou a celkom nepoeticky v básnickej prvotine Z domu na kopci ešte roku 1983: „Čas na verš môže prísť niekedy aj vtedy, /keď sa ti už nechce hovoriť,/keď sa ti zdá, že nemáš čo povedať,/ keď sa od teba odvracajú ľudia,/ neraz iba preto, lebo už nevieš hovoriť stručne.“
Zaujímavá, príznačná motivácia – ale napriek nej nachádzam v Šikulových posthumných básňach výraz hlbšej vnútornej potreby. Už názov zbierky evokuje predstavu odkvitania, vädnutia, teda zániku a smrti. U Šikulu sa s ňou spája nielen príroda, ktorá je inak v jeho veršoch všadeprítomná, ale sám autor: narážok na vlastnú smrť alebo priamo jej vyzývanie, či predtucha sa tu nachádza v takom nezvyklom množstve, až sa mi natíska myšlienka, že Vincent Šikula svoj náhly, nečakaný odchod tušil, ba dokonca predvídal, a v týchto neplánovane písaných veršoch sa vlastne lúčil so životom. Kto by chcel hľadať čistú prírodnú lyriku, nájde ju v Šikulových básňach, ktoré doslova hýria farbami, vôňami, rozličnými druhmi kvetov, rastlín, tráv, stromov. A k nim neoddeliteľne patrí vtáctvo, lastovičky, vrany, drozdy, bociany, sýkorky, vrabce, ktorých švitorenie a škreky Šikula onomatopoicky napodobňuje, zhovára sa s nimi, prihovára sa im, lebo to nie je príroda sama osebe, objekt impresionistického obdivu, ale básnikova súčasť. V tejto symbióze prírody a človeka čoraz naliehavejšie zaznieva ten spodný tón zániku, niekde až v apelatívno-groteskno-morbídnej podobe („Vincent, Vincent, zbieraj mince/, baľ si krpce – pôjdeš do hliny“), inde s náboženským názvukom („Voláš, Bože, voláš/ mňa stále obchádzaš“). Chýba však u neho metafyzický rozmer bytia, polohy eschatologické, ktoré sú u iných básnikov tejto témy vždy prítomné. Šikula ani tu nezaprel, že bol typom básnika hlavne rurálneho, dedinského: aj smrť v jeho básňach zodpovedá ľudovej obraznosti – je to kostra s ostro nabrúsenou kosou. Nápadným znakom básní je dojemná prostota, blízka ľudovej slovesnosti, ba priame ponášky na ňu, napríklad v ľútostných básňach-holdoch venovaných jeho manželke.
A taká prostá je aj Šikulova náboženská viera, ktorú nosil kdesi v podvedomí, no v literatúre ju nikdy nedával najavo. Potvrdzuje to jeho román Ornament, vznikajúci postupne od roku 1966, no vydaný až roku 1991, kde sa zaoberá i problémom náboženského života. Religiozita v jeho veršoch má však ďaleko od dogmatizmu, ide skôr o akési manieristické oslovovanie a oslavovanie Boha, pričom sa do toho miešajú spomienky na detstvo, rodičov, dedinu. Verše vznikali evidentne v rozličných obdobiach, raz je to iba záznam, inokedy komponovaný celok, raz akýsi druh modlitby, inokedy zvukomalebné cvrlikanie alebo takmer detská riekanka. Pokusy aj vydarené veci. Pestrá zmes.
