slucháčsku súťaž o dobrú knihu v rozhlasovej relácii Rádia Twist Literárna revue. Každú sobotu sa mu v nej už dlhodobo darí na vlnách komerčnej rozhlasovej stanice popularizovať klasickú a modernú literatúru. A ak si chce niekto jeho rozhlasový hlas zhmotniť do fyzickej podoby tridsiatnika, môže ho nájsť aj na doskách bratislavského divadla Gunagu alebo na rôznych literárnych večeroch, ktoré moderuje. Jozef "Dado" Nagy.

Rozhovory pre Inzine vždy začínate otázkou, odkiaľ opýtaný pochádza. Odkiaľ pochádzate vy?

Väčšinu svojho života som prežil v Bratislave - Dúbravke. Žil som aj v Starom meste, mal som tam prenajatý byt. Bolo to úchvatné. Aj keď som sa vracal v noci domov, stále sa tam niečo dialo. Vidíte taxikárov, rôzne miestne postavy a postavičky. Býval som aj na Krížnej, kde som pravidelne míňal prostitútky, z balkóna som mohol pozorovať, ako sa vyvíja sled udalostí a cenové relácie. Pohybovala sa tam aj jedna staršia žena, bývalá učiteľka dejepisu. S veľkým batohom na chrbte písala na steny rôzne nápisy. Napríklad: "Strúhanka - agent 007" alebo "Polnočné blues - vyhrab mi z hrobu syna!" Zanechávala vlastne literárne odkazy. Chodila po meste, bublala ako parný hrniec, nadávala a stále niečo rozprávala. Ráno sme sa zobúdzali na jej krik z električkového ostrovčeka.

Literárne odkazy je presne to, čomu sa už dlho venujete. Ako ste sa dostali k tejto práci?

Pre STV som s kamarátom Peťom Krištúfkom robil cyklus programov o knihách a literatúre - Silná káva, ktorý skončil minulý rok. Niečo podobné sme vyrábali aj pre VTV, ale keďže sú dnes televízie v ťažkej situácii, všetky naše pokusy po roku zanikli. Potom sme to ešte skúsili s Febiom, ponúkli sme sa, že urobíme Cestomániu o Sardínii a to vyšlo.

Relácie v televízii však nie sú o literárnych odkazoch, ale o scenároch. Píšete aj iné, ako scenáre?

Som veľmi lenivý. Píšem, ale skôr príležitostne. Nemám v sebe to nutkanie a "grafomanský pretlak", ktorý asi spisovateľ musí mať. Ak necítim, že som prišiel s niečím mimoriadne originálnym, môžem si to písať pre seba, ale nevidím dôvod prečo by som tým mal obťažovať aj čitateľov.

Kto zo slovenských spisovateľov vás ako čitateľa neobťažuje?

V poslednom období som prečítal niekoľko kníh slovenských autorov. Mal som čudný pocit, že je to stále o tom istom. Je tu málo originality, chýba mi osobitejší pohľad na svet. Veľmi ma zaujala Kniha o cintoríne autorky Daniely Kapitáňovej z Komárna, ktorá reflektuje dnešný svet, Slovensko a rôzne druhy konfliktov z pohľadu mentálne zaostalého človeka. Bolo to veľmi vtipné a hlboké súčasne.

Myslíte si, že na Slovensku neexistuje svetový alebo prinajmenšom európsky autor?

Zasiahla ma správa, že zomrel spisovateľ Vincent Šikula. Jeho diela boli presne tou literatúrou, ktorá ma oslovovala. Rád som mal knihy Vaša Pankovčína a je veľká škoda, že jeho cesta sa skončila tak skoro. Fascinovala ma aj tvorba Petra Pišťanka, páčia sa mi poviedky Lajosa Grendela... Je tu veľa skvelých autorov - Vilikovský, Mitana, Dušek, Johanides, Hvorecký…

Dnes ich nepredstavujete v televízii, ale v rozhlase. Koncepciu Literárnej revue ste vymysleli sám?

Kedysi som pracoval v internátnom rozhlasovom štúdiu v Mlynskej doline a niečo podobné sme robili už tam. Volalo sa to Štúdio Margarétka. Myslím, že práve z Margarétky vznikla Literárna revue.

Slovenčina ani žurnalistika však neboli vaše študijné odbory...

Vyštudoval som pedagogický odbor ruštinu-angličtinu. Bavilo ma to a myslel som si, že sa budem živiť učiteľovaním a prekladmi. Ale po konkurze do rádia Twist sa moje "podagogické pôsobenie" postupne dostávalo do úzadia, až sa vytratilo úplne (bohužiaľ) a nastúpili nové aktivity. Alebo pasivity.

Viete teda aj po rusky?

Keď jazyk nepoužívate, stráca sa. Vzťah k ruskej kultúre mi však, samozrejme, zostal. Dodnes občas počúvam Bulata Okudžavu a Vladimíra Vysockého. Rusko bola pre mňa magická, zázračná krajina. V Moskve som mal pocit, že keby sa odrazu vzniesol autobus a začal levitovať nad ulicou, asi by som si povedal: "Jasné, to sem patrí, veď je to v poriadku." Skôr sa však stávalo, že autobus zostal stáť, kdesi uprostred ničoho a nikto nevedel, čo bude ďalej. Dávno som tam však nebol a je mi ľúto, že strácam prehľad o ruskom literárnom živote.

V Rusku ste dávno neboli, ale hovorili ste o príprave dokumentu Cestománia. Rád cestujete?

Je rozdiel cestovať a cestovať. Ženy si väčšinou predstavujú cestovanie a oddych tak, že vyrazíme niekam k moru a preležíme na pláži celý deň. Ja som už po hodine plážového polihovania dosť nervózny a snažím sa rýchlo uniknúť niekam do uličiek. Iné je cestovať, ako sa nám podarilo pri nakrúcaní dokumentu Cestománia pre Českú televíziu. Cestovateľské relácie som si v televízii vždy rád pozrel. Mňa pri cestovaní lákajú najmä "divokejšie" krajiny. Rád by som šiel do Mongolska, chcel by som sa motať po tundre a stretávať kočovníkov. Civilizovaných krajín, sa človek rýchlo nasýti, lebo má po chvíli pocit, že jediné, čo tam vidí, sú pamiatky a turisti. To všetko v pomere 1:100. Ako keby sa z nich zmyl pôvodný duch. Najbližšie ma však čaká Škótsko - tiež v rámci Cestománie.

Čím si vysvetľujete popularitu, ktorú vaša Literárna revue bezpochyby má?

Nuž, to si neviem vysvetliť. Možno je to hlasom, možno atmosférou. Humorista Stano Radič povedal, že miera energie, ktorú človek do niečoho investuje, sa mu vráti. Mal by teda platiť určitý zákon zachovania energie. Mňa príprava Literárnej revue mimoriadne baví. Baví ma nahrávanie ukážok a zháňanie kníh, práca s hercami. Tým, že som vždy rád čítal, mal som ambíciu stretnúť sa s autormi, urobiť s nimi rozhovor. Teší ma zisťovať, akí tí ľudia vlastne sú. Literárna revue sa vysiela už ôsmy rok, ale dodnes mám pred začiatkom neskutočnú trému. V sobotu sa radšej ani nenajem.

Osobne režírujete hercov, ktorí čítajú ukážky?

Dalo by sa to tak povedať. Nahrávam s ľuďmi, s ktorými sa mi veľmi dobre pracuje. Napríklad s Borisom Farkašom trvá nahrávanie jednej päťminútovej ukážky aj päť hodín. Je na ňom úžasné, že sa nikdy neponáhľa. Príde, hodinu sa rozprávame, ďalšiu polhodinu pijeme kakao a počúvame hudbu, potom si číta text, znovu sa rozprávame, nahráme, väčšinou ma odvezie domov a ešte ďalšiu hodinu sa zhovárame v aute. Mám ho veľmi rád. Dá sa s ním porozprávať absolútne o všetkom. Či už o fajkách, ženách, divadle, víne, literatúre, o čomkoľvek.

Nahrávate aj s inými hercami. Niekedy aj s nehercami...

Áno, napríklad Marián Geišberg, to je veľmi zvláštny, šťavnatý človek. Rozpráva osobitým spôsobom, ale jeho veľké zaujímavé dramatické pauzy sú často spôsobené tým, že nemá okuliare a očami zúfalo hľadá, ako veta pokračuje ďalej. A snažil som sa ozvláštniť reláciu aj tým, že mi ukážky čítali známi speváci, ľudia iných profesií. Bolo zaujímavé počuť čítať Janka Lehotského, Richarda Müllera, Petra Lipu, Juraja Nvôtu, Ľubomíra Vajdičku, Petra Mikulíka ... Každý má svoj neopakovateľný prejav.

Nerozmýšľate aj nad ďalšími projektami v súvislosti s hovoreným slovom?

Už od školy som chcel začať vydávať poviedky alebo úryvky z románov, načítané dobrými hercami, na kazetách alebo CD nosičoch. Niečo, čo počúvate ani nie tak kvôli príbehu, skôr kvôli určitej zvláštnej intimite, ktorú dobrý text a sugestívny hlas poskytujú. Rozprávanie je ako hudba, do ktorej sa môžete preniesť a pohladí vám dušu. Je to spôsob, ako sa môžu do človeka cez hovorené slovo dostať iné svety. Stroskotalo to na mojej absolútnej nepraktickosti.

Existuje názor, že takáto prezentácia literatúry je nevhodná, že literatúra patrí tichu a jej hlasová interpretácia text vylepšuje, dáva mu nové dimenzie, ktoré samotný text v skutočnosti neobsahuje.

Keď som ešte uvažoval o vydávaní týchto "zvukových kníh", obchádzal som rôznych kníhkupcov, pýtal sa na ich názory a postupne strácal ilúzie o ich kompetentnosti. Často som sa stretával s názorom, že knihy si treba poctivo prečítať, že ich herecká a režijná interpretácia je zjednodušovaním a manipuláciou. Neustále som opakoval, že "zvukové knihy" sú absolútne iný fenomén, ktorý je u nás stále neobjavený a nedocenený, že poskytuje aj iný spôsob vnímania literárneho diela ako takého. Verím, že sa mi to raz podarí. Zvukové knihy sú úžasným spoločníkom do auta na dlhé cesty a ja sám neskutočne rád relaxujem, keď pri umývaní riadu už po stý krát počúvam Troch mužov v člne.

Aj keď väčšinou o literatúre hovoríte a čítate ju, ste autor knihy receptov. Prečo ste sa rozhodli práve pre "kuchárku"?

Vydavateľstvo SOFA kedysi vydávalo sériu kníh Slepačia polievka pre dušu. Ponúkli mi, aby som z nich niečo načítal na kazety. Bol som však trochu sklamaný - poviedky sa mi nepáčili, a tak som ponuku odmietol. Potom mi pán vydavateľ navrhol, aby som zostavil knihu receptov zo slepačích polievok. Tak vznikla paródia na rôzne kulinárne príručky, kombinované s kurzom pozitívneho myslenia, aký vykresľovali tieto knihy. Mám rád čierny humor.

Čo pripravujete?

Na jeseň by mi mala vyjsť práve v spomínanom vydavateľstve kniha rozhovorov a od konca júla pripravujem v bratislavskej reštaurácii Primo Piano na Obchodnej ulici v Obchodnom dome City Point každý štvrtok vždy o 19. hodine sériu rozhovorov s rôznymi osobnosťami a ľuďmi, ktorí majú čo povedať. V prvý večer - 26. júla - boli mojimi hosťami džezmen Jozef Dodo Šošoka a hráč priemyselného folklóru a patafyzik Andrej Jobus. Ďalší týždeň tam bude Daniel Hevier a hudobník Peter Remiš, potom Andrej Hryc, Janko Lehotský, Pavol Rusko, Elena Vacvalová, Stano Štepka a ďalší. Prídite sa niekedy pozrieť.

Autor: Text: Tina Čorná / Foto: Desana Dudášová