Pred štyrmi rokmi na výročie víťazstva vo Veľkej vlasteneckej vojne ponúkol petrohradský McDonald veteránom jedlo zadarmo. FOTO - TASR/AP
Sovietska propaganda druhú svetovú vojnu Rusom po niekoľko generácií opisovala ako jednu z najúžasnejších udalostí krajiny. Opakovanie magického čísla deviatich miliónov padlých fungovalo ako opiát - nikto si už potom nespomenul na zmasakrované davy v období pred vojnou aj po nej.
V Moskve stále cítiť pýchu bývalého vojenského impéria. V kremeľskom prijímacom salóniku podobnom zákusku kivi želé so šľahačkou prezident Putin usádza svojich hostí tak, aby boli v dosahu uprených pohľadov nadživotných bronzových sôch cárovnej Kataríny, Petra Veľkého a cára Nikolaja. Zdanie impéria sa však udržuje čoraz ťažšie - územia poodpadávali, Američania zaberajú tradičné sféry ruského vplyvu a na vlastnú päsť špekulujú o ropovodoch.
„Je oveľa ľahšie žiť ako súčasť impéria,“ hovorí moskovská filologička Tatiana Starostina, decentne sŕkajúc moldavské víno, ktoré za posledných desať rokov poriadne zdraželo. „Za impériom smútia tí, ktorí stratili čosi, čo bolo pre nich normálnym životom. A táto strata sa im prekrýva s rozpadom Sovietskeho zväzu.“
Pri pohľade na urputné úsilie východoeurópskych štátov pridružiť sa k Západu nepocítili Rusi hnev, ale sklamanie zradeného. „Do istého času tu bolo cítiť voči východnej Európe pocit poníženia. Veď sme boli bratia - a vy ste sa nám obrátili chrbtom,“ hovorí politologička Irina Kobrinskaja.
Pocit zrady klíčil roky. Keď Rusi v šesťdesiatom ôsmom vtrhli do Československa, ľudia v Rusku sa snažili zo všetkých síl svojich vládcov ospravedlniť. „Rozprávali si: veď tí z Československa by pustili dovnútra Američanov. My sme ich zachránili od nacistov, celé roky kŕmili - a pozrite, čo teraz vyvádzajú,“ spomína Tatiana Starostina na reakcie svojich rodičov.
Pre bývalé sovietske, teraz nezávislé republiky majú Rusi spoločný názov: blízke zahraničie. V zúfalom hľadaní vinníka postsovietskej biedy aj ich niekedy Rusi vnímajú ako siroty, ktoré tresli dvermi, len čo ich matka Rus vykŕmila. Zúriví Čečenci, hlava-nehlava ašpirujúci na odchod z oslabenej ríše do „blízkeho zahraničia“, sa stali výborným prostriedkom uvoľnenia napätia.
Rusi zosmutneli. „Neviem, čo si dnes takí Gruzínci myslia o Rusoch. Veď sme sa mali radi. A teraz je také ťažké s nimi komunikovať,“ hovorí Starostina.
Pred pár týždňami v Rusku zastrelili vodcu liberálnej politickej strany, v Čečensku pokračuje nepriznaná vojna, v Moskve sa pomaly rozbieha predvolebná kampaň.
Tak ako za čias impéria - aj teraz sa len hŕstka ľudí zaujíma o to, čo sa naozaj v Rusku deje. Sklamalo ich desať rokov postsovietskeho chaosu. Teraz je dôležitý len vlastný, osobný svet. „Rusko je už iné! Stala sa z neho krajina s trhovými záujmami. Chce zarábať, to je všetko,“ hovorí politologička Irina Kobrinskaja.
Zo sovietskych bytoviek, v ktorých ešte stále každú ruskú zimu vypadáva kúrenie, vyráža čoraz viac mladých Rusov do sveta. Domov sa vracajú pragmatickí. Páni v preddôchodkovom veku zatiaľ postávajú pri vchodoch do moskovského metra. Zamazaní sovietskou sivotou takmer splývajú s dlažbou. Na strnulých krkoch im visia pestrofarebné reklamné tabule začínajúcich firiem. Pri podchode na Puškinovom námestí im rovno nad hlavami žiari nápis McDonald v azbuke.
Autor: ZUZANA OČENÁŠOVÁMoskva – Bratislava
