Ladislav Jurkemik, známy svojou náročnosťou, pripomenul v sobotu „starú bolesť slovenských futbalových mužstiev, ktoré nevedia v dvoch po sebe idúcich zápasoch zopakovať rovnaký výkon“. Stará bolesť je zároveň aj našou starou pravdou. Platí všeobecne, ale trénerovi Žiliny vypadla z úst tentoraz skôr smerom k vlastnému mužstvu.

Žilinčania predminulú nedeľu uzemnili rozbláznenú Petržalku na jej trávniku víťazstvom 4:1, no v nasledujúcom kole doma proti „budujúcemu sa“ Slovanu (0:0) výkon nepotvrdili. Pred ďalším domácim zápasom s Košicami tak prepásli šancu udržať sa na čele tabuľky, čo môže byť v tomto štádiu súťaže pre mužstvo vzpruhou.

Jurkemikova vetička má prehovoriť do duší práve tých, ktorí si ju pripúšťajú a uvedomujú najmenej – hráčov. Každý zápas je iný, lebo ani súper nebýva rovnaký. Darmo však bude hocijaký tréner kresliť na tabuľu v kabíne herné situácie, vymýšľať taktiku, upozorňovať na slabé či silné stránky protivníka, keď jedenásť takzvaných bavičov na ihrisku už nemá či nechce mať náladu vydať zo seba to, čo sedem dní predtým. To, pravda, nikto z nich nepovie dopredu. Hráči to predvedú až v hre a z jednozápasových bavičov sa razom stanú len nudní bežci, na ktorých sa nedá pozerať. Pod Dubeň príde pekná návšteva (6213), ale sebavedomie nečakaného lídra je prekvapujúco nižšie, ako keď ho sledovali „cudzí“ fanúšikovia a po stretnutí, u nás dosť vzácnom, ho ešte aj vytlieskali.

Jurkemikovo konštatovanie nie je len žilinským problémom. Napríklad vedúci Inter má za sebou tri víťazstvá, no ani jeho výkony skraja sezóny nie sú zatiaľ majstrovské. Petržalka v derby nadchne šiestimi gólmi desaťtisícový dav a o týždeň ho vyženie z tribún. Opačný extrém – Ružomberok si v úvodnom kole na Pasienkoch takmer ani nekopol na Hýllovu bránku, zato o týždeň na Tehelnom poli dal Slovanu dva góly a vyučoval priamočiarosť a útočnú efektivitu.

Kedy majú naše mužstvá prekonať starú bolesť? Ešte sa ani poriadne nezačala liga a klubové argumenty sú tie isté ako vlani či pred piatimi rokmi: máme veľa nových hráčov, budujeme mužstvo, cez leto sme sa oslabili, potrebovali by sme ešte toho alebo toho. Po polovici jesene prídu reči typu: veľa hráčov je zranených a chorých, niektorí sú vykartovaní, v mužstve je slabá konkurencia, niet ich kým nahradiť. A kdesi v polovici októbra už budú mať hráči futbalu plné zuby, dostanú sa pod tlak, lebo mužstvo je tretie od konca, terény sa stanú ťažkými. Už aby bola zimná prestávka.

Tento pomaly rituálny kolobeh nemá konca. Vlastne áno. Stoja na ňom opäť hráči. Tí istí, ktorým tento slovný verklík steká z hláv do nôh a kdesi po ceste zo štadióna sa na ňom pekne smejú. Lebo v našej Superlige je kult hráčov už taký nezdravý, že sú to opäť hráči, ktorí môžu nejednému trénerovi vykrútiť krk a predčasne ukončiť jeho zmluvu s klubom. Stačí tak málo – ak chce tréner od nich stále viac a viac, oni predvedú menej a menej. To predsa ovládajú lepšie. A zo starej bolesti je dvojnásobná bolesť.

MIROSLAV BUKOV