„Musíme byť sami a všetkými opustení, ak sa chceme pustiť do duševnej práce,“ hovorí sám pre seba Rudolf, hlavný hrdina Bernhardovho románu Beton. Duševnou prácou má byť vedecké dielo o hudobnom skladateľovi Felixovi Mendelssohnovi-Bartholdym a hoci je Rudolf sám a žije na dokonalej samote, do konca stošesťdesiatstranového románu neurobí na monografii ani čiarku. Nenachádza totiž dostatok koncentrácie po predchádzajúcej návšteve sestry, ktorú z celého srdca nenávidí, hádam preto, že je stelesnením toho, čo sám v živote nedosiahol: úspechu.

Rudolfova sestra je agilná obchodníčka s realitami, mondénna dáma z lepšej viedenskej spoločnosti, ktorá berie svojho neúspešného brata na najrôznejšie večierky, bankety a oslavy a tam ho pravidelne zosmiešňuje. Atmosféra románovej nenávisti vytvorená Bernhardom je naozaj hustá, ale znechutený čitateľ, ktorý na okamih spolucíti s hrdinom, musí nejako pribrzdiť svoj súcit a spýtať sa: A prečo teda na tie večierky so sestrou a nemilovanými krajanmi (továrnikmi, bankármi, atď.) chodí? A ako je možné, že odborník na hudobnú históriu nie je schopný napísať ani úvodnú vetu svojej dlho pripravovanej práce?

Príliš nepravdepodobné, povie si čitateľ, ale autorov štýl a zovretá dikcia viet ho núti ďalej čítať tento fantastický príbeh nelásky, pokrytectva a arogancie. Keby Rudolf začal písať svoje dielo, mohol by sa román skončiť: dobrá vec sa podarila, čistá láska zvíťazila. Potom by nemohol rozprávať o svojej nenávisti, o tom, ako sa mu nepáčia zasnežené Alpy a celé Rakúsko i s hlavným mestom Viedňou. Ale predovšetkým ľudia! Predmetom Rudolfovej nenávisti nie je len rakúsky malomeštiak a buržuj, ale i ľudia personifikujúci silu ľudskej solidarity a lásky, „tí svätí, ktorí sa k svojej odhodlanosti k obetiam hrnú ako prasce k žľabu a ktorých nájdeme pod všetkými možnými i nemožnými menami vo všetkých krajinách a vo všetkých svetadieloch, či sa volajú trebárs Albert Schweitzer alebo Matka Tereza.“

Rudolf je ten najprísnejší sudca ľudstva a posledný súd nad ním, ktorý každodenne vykonáva, je dielom smutným, dielom poučnej záležitosti. Ďalej píše napríklad o zvrátenej láske dnešných ľudí: „Ľudia milujú zvieratá, pretože už nie sú schopní milovať samých seba. Tí, ktorých duša je viac než nízka, si držia psov a nechajú sa nimi tyranizovať a nakoniec úplne zničiť.“

I keby sme nevedeli, že najslávnejší rakúsky spisovateľ Thomas Bernhard (1931-1989) začínal ako študent hudby, nepochybujeme ani na okamih, že hlavný hrdina je spisovateľovo alter ego, vyslovujúce názory svojho tvorcu. Spisovateľ je predsa vždy zabezpečený imunitou umelca a môže kedykoľvek vyhlásiť: to nie je môj názor, to hovorí len hrdina môjho románu. Dnes už večný Thomas Bernhard však patril k autorom, ktorí svoje nekonvenčné názory a postoje dávali zreteľne a verejne najavo. Prívlastok najslávnejší znamená i dnes to, čo najkontroverznejší. Zdá sa, že Bernhardovou najobľúbenejšou myšlienkou bola neodvrátiteľnosť zániku nielen európskej kultúry, ale ľudskej civilizácie vôbec.

Táto myšlienka však nie je nijako originálna a románopisec, hoci by sa jej akokoľvek držal, je veľký len svojím rozprávačským štýlom, umením dať vetám pohyb a poriadok. A v tom je tento román takmer dokonalý.

JIŘÍ OLIČ

(Autor je básnik a publicista)