Osobne považujem chov psa väčšieho ako napr. kokršpaniel alebo stredný pudel v panelákovom byte za nezmysel, ono to je týranie zvieraťa. Celý deň zavretý sám v byte. Aký je to život. A z hľadiska ľudí? Hygiena žiadna. Kravu, kozu ani ovcu by si do bytu nenasťahoval nik. Pes vari nesmrdí? Nespočetnekrát som počul tie psíčkarske rozhovory o tom, aká je to drina, večne upratovať celý byt od psích chlpov. „Vyženil“ som nemeckého ovčiaka. Aj v štvorizborom byte je to obrovská prekážka, taká malá skriňa.
A nebezpečnosť psov? Problém je, že čím nezodpovednejší a nebezpečnejší je sám majiteľ, taký je i jeho pes. Arogantný a agresívny.
Osobne som zažil útoky a „skoro útoky“ na mňa psami veľkostí od dobermana po čuvača. Čuvačovi sa ubránite ľahko – s odpustením – jeden kopanec a pustil moje nohavice. Ale doberman, čo bežal za mnou, zastal, až keď som sa mu otočil zoči-voči. On by asi rád zaútočil iba odzadu.
Môže byť aj desať zákonov, ak ich nebude nik dôsledne a nekompromisne kontrolovať a postihovať, sú zbytočné. Stále sa čaká. Na čo? Na veľkú tragédiu? Informujte sa u veterinárov, koľko ošetria mesačne psov, ktoré sa stali obeťami svojich „kolegov“? O tejto problematike sa popísalo a ešte popíše veľa papiera. Ľudia si sami od seba neuvedomia zodpovednosť. Treba ich, bohužiaľ, k tomu dokopať. Obrazne povedané, samozrejme. Represívnou policajnou akciou. Donekonečna kontrolovať, upozorňovať, varovať. A po pár týždňoch? Žiadne vyrovanie, rovno pokuta. Tvrdá. Kontrolovať – evidovaných, resp. neevidovaných psov. Postih!
Čudujeme sa, ako to „vonku“ funguje. Funguje, lebo ľudia sú naučení, že to musí fungovať…
MARTIN HABAN, Bratislava
