V prípade mobilných operátorov môže ísť o bezpečnostné riziko napríklad pri kauzách o odpočúvaní. Prvý policajný viceprezident Jaroslav Spišiak ale považuje spoluprácu s mobilnými operátormi za vysoko profesionálnu: „Ja ani moji kolegovia sme nepostrehli, že by nastalo nejaké ovplyvňovanie.“
Rehák v minulosti pracoval v Technopole a na starosti mal zahraničný obchod. „Z každej služobnej cesty sme písali takzvanú B-časť správy,“ povedal pre SME. Do nej uvádzal, s kým sa v zahraničí stretol, či ho niekto oslovil, alebo či sa nestalo čosi „mimoriadne“. Správu odovzdával pracovníkom ŠtB.
Hovorí, že podnik to otravovalo, ale išlo o „daň“ za to, že im dali pokoj. „Nemyslím si, že by som si pre to spravil kariéru.“
Eštebáci Reháka kontaktovali, už keď bol na vojne. Vtedy spoluprácu nepodpísal. Po vojne ho oslovili znovu. Ponúkli mu miesto v Prahe na ministerstve vnútra, sľubovali mu byt. „Podpísal som bianko papier, miesto som však nakoniec aj tak nedostal.“ Hovorí, že má tetu v Amerike, ktorá emigrovala ešte pred vojnou. „To mohli považovať za rizikové.“
Nad otázkou, či by to urobil znovu, váha: „Nikto nevedel, kedy príde revolúcia. Určite som vtedy nerozmýšľal nad morálnou rovinou.“
Dnes mu je ľúto, že napríklad aj keby chcel, nemôže ísť do politiky. Strane, do ktorej by vstúpil, by to vraj poškodilo. Z eštebákov, ktorí ho v osemdesiatych rokoch kontaktovali, má informácie len o jednom: „Robí ekonomického poradcu v jednej firme.“
Reháka pre prednovembrovú minulosť vraj nikdy nevydierali a nevie ani o tom, že by sa to stalo nejakému inému podnikateľovi: „Poznám veľa ľudí, ktorí sú vydierateľní pre veci spáchané po roku 1989, nie pred ním.“ (mož)
