ra 3. a 4. mája 2003 v Divadle a.ha v Bratislave
Premiéru hry Sneh rozhlasovej dramaturgičky a autorky Vandy Feriancovej pripravilo Divadlo a.ha sledujúc viac líniu pôvodnej tvorby ako kalendár. Nakoniec, Hra o večnom živote, ako znie jej podtitulok, by mala byť aktuálna bez ohľadu na ročné obdobia. Tí, ktorí sa však už tešia kvitnúcemu máju, musia byť pripravení na to, že cesta na Orliu skalu, je stále zafúkaná. V chate Paľa Andraška je zas útulne a pekne, ale nepohodlne. Herci sa nemajú kde prirodzene usadiť, sú buď priďaleko alebo naopak priveľmi blízko; efektné mólové riešenie scénického priestoru dáva tentoraz zabrať vzťahom i mizanscénam. Kostýmy Jany Hurtigovej adekvátne zapadali do horského prostredia.
Aj napriek priznanej dramatickej schéme, to živé na pôvodne rozhlasovej hre Sneh je pocit, že človek poznačený životnou traumou, sa cíti medzi „normálnymi“ ako blázon. Nech už v prípade Kláriných halucinácií ide o klasické príznaky schizofrénie alebo len extrémnej citlivosti, vždy bude asi platiť to povestné - kto neprežil, ten nepochopí, kto prežil, nezabudne. Autorkou spustená diskusia o živote po živote, zvádza k absurdným polemikám typu „na inom svete to takto nie je“. Kto to vie presne, nemusí chodiť do divadla.
Vo vysokohorskej chate sú ubytované nielen registrované či potenciálne psychologické prípady, ale aj ich živé prízraky. Stvárnenia návštevníkov z druhého sveta bývajú divadelne sporné, svietiaca lampička podobne ako vláčne pohyby rúk na privítanie i rozlúčku u predstaviteľky starej mamy Leny Košickej, však boli priveľmi banálnym riešením. Jana Strnisková sa do postavy rozpoltenej Kláry vložila, rozohrala rôzne polohy obsedantnej naviazanosti. Jej partner Ivan Vojtek zaujímavo prechádzal z predstieraného pokoja do rozrušenia, dobre padla aj inovácia stabilného okruhu spolupracovníkov tohto divadla. Nádejným sa ukázal aj civilný, jemný prejav Lenky Košickej v úlohe mladej priateľky Malvíny. Ján Kroner nemal tentoraz priveľký priestor na farebnejšie rozohranie postavy horala Petra.
Aj keď sa inscenátori pod režijným vedením Štefana Korenčiho nevyhli niektorým patetickým gestám či menšiemu odstupu od témy, nestihli nás unaviť. Hlbšie a ľudskejšie stopy v našom vnútre by však určite typicky „ahačkovská“ produkcia zanechala, ak by tie najdramatickejšie momenty - ako opätovné zblíženie Kláry a Šimona - boli lepšie dramaticky vybudované, či prinajmenšom, ak by neboli vykázané mimo scény. Dramaticky nafúkaný sneh sa tak ku konci trochu roztopil. Intímna inscenácia však urobila to, čo mala, dala scénickú dimenziu novému textu, nejednoznačnej téme i menej často videným hercom.
