„Som Ondřej Kněžský, chudobný český robotník, ktorý sa rozhodol žiť na Slovensku. A nežije sa mi zle,“ spustí v rodnom jazyku. Chlapi pri stole hlcú každé Ondřejovo slovo. „Politika je pekné svinstvo. Do krčmy nepatrí. Ja si sem chodím oddýchnuť, vykecať sa. Referendum? Dajte pokoj! Je to každého osobná vec. My si radšej dáme referend-rum,“ pery omočí v tuzemáku.
Referendum je podľa Ondřeja zbytočné. Len čo sa premrhajú milióny: „Aj tak to za nás už rozhodli iní. Tu v Lodine to vidím biedne. Možno viac ľudí bude v komisii ako pri urne.“
Do krčmy vstupujú rybári z Košíc. „Páni, vitajte v raji.“ Ondřej víta hostí a ponúka pohárikom (referend)rumu. Je miestnou atrakciou. Do malej dediny, ktorá je bránou do raja rybárov a hubárov, prišiel až z Chebu. Nikto ho nepovažuje za prisťahovalca. Dvadsaťdva rokov žije v starom železničiarskom strážnom domčeku z čias Márie Terézie. „Ako sa dostal na opačný koniec kedysi spoločného štátu? „Vlakom, pane,“ prehodí.
Odznak so šťukou na klope nemá len na ozdobu. Rybami zásobuje všetkých susedov. Aj krčmára. V auguste sa chystá na tresky do nórskych fjordov. „Bol som tam už sedemkrát. Keď som chlapom v krčme vykladal, čo za orgie som tam prežil, neverili mi. Tak som teraz zverboval tuto Janka. A pôjdu určite aj ďalší.“ ( sen)
