V Martine zriadim električky

Pehavý hrdina českého retro-muzikálu Rebeli zaujal české mladé fanynky, na Slovensku v Šulíkovej Krajinke upútal len tých, čo ju videli. Je tvárou reklamných kampaní, napriek tomu ho obsadzujú slovenskí divadelní režiséri a poprední filmári z Čiech. Ľuboš Kostelný.

Pocítili ste, že by ste sa po Rebeloch stali známou tvárou?
V Čechách áno, len tam momentálne vôbec nechodím. Na Slovensku nie, a som celkom rád, že je to tak, ako to je. Dokonca mi jedna dievčina z českého Rakovníka napísala do Martina. Je to vlastne moja prvá oficiálna fanynka. Mama mi hovorí, že by som si mal jej list zarámovať a poslať jej svoju fotografiu...
Ako ste získali svoju úlohu v tomto filme?
Filip Renč robil tri konkurzy. Prvé dva boli už dva-tri roky pred nakrúcaním, našťastie pre mňa sa vtedy projekt nerealizoval, pretože ma do posledného kola nevybrali. Na rozhodujúcom poslednom konkurze som hneď cítil, že sa mu páčim a aj ma angažoval.
Ako si spomínate na Renča?
Spočiatku to bolo takmer ideálne. A hoci pri nakrúcaní sa asi nikto nevyhne občasnej nervozite, prekvapilo ma, aký vedel byť náladový. Nakoniec však všetko dobre dopadlo.
Vlastne sa vám už podarilo pracovať s dvoma českými režisérmi, ktorých filmy získali rôzne ocenenia na Českých levoch. Ako sa vám robilo s Vladimírom Michálkom na pripravovanom televíznom seriáli Záchranári?
To je druhý extrém režiséra, ktorý asi nikdy nestratí nervy. S ním sa nakrúcalo veľmi príjemne a na dosť nebezpečných miestach. Dokázal v štábe vytvoriť atmosféru, že sa tam ľudia cítili celý čas dobre. V drsných podmienkach sa ľudské vzťahy utužujú, spomínam na to rád.
V Záchranároch hráte horolezca, hovorí vám niečo toto povolanie?
Teraz už áno. Pred nakrúcaním zaplatili trom hlavným mužským predstaviteľom - Dušanovi Szabóovi, Ivanovi Martinkovi a mne posilňovňu a museli sme pravidelne chodiť cvičiť. Ako je dnes vidno, nevytvoril som si k nej nejaký osobný vzťah, ale vtedy sa to na mojej kondičke odrazilo. Boli sme i na sústredení v Tatrách, kde nás zobral pán Gálfy, známy horolezec, ktorý si v seriáli sám aj zahral.
Netúžite si aj po nakrúcaní niekam vyliezť?
Mám strach z výšok. Nikto z nás troch sme pretým nikdy nikam neliezli. Keď sme prvýkrát zdolali náročnejšiu skalu pre začiatočníkov, všetci traja sme chceli vyraziť a znovu to dokázať! Keď si to človek skúsi, tak môže pochopiť ľudí, ktorí tomu oddajú celý život.
Nakoniec sa vašej postave stane nehoda a jeho priateľka ho opustí. Dosť smutný osud, nie?
Martin je veľmi kladný hrdina. Je to taký správny človek. Verím, že to nie je nadhraté, pretože tí naozajstní horolezci v Tatrách, pokiaľ som mal možnosť stretnúť sa s nimi, naozaj takí sú - nezaoberajú sa nejakými zákernosťami, sú priami. Jediná vec, ktorá u nich trochu zarazí, je ich vzťah k smrti. Na druhej strane je to aj prirodzené, pretože s ňou prichádzajú viac do kontaktu, ako ľudia z miest. Pristupujú k smrti s určitým chladom, so samozrejmosťou.
Veríte vo svoju šťastnú hviezdu?
Čím som starší, tým menej. Každý Martinčan je veľmi hrdý na svoje mesto a chce niečim prispieť k jeho zveľadeniu. Už odmala som sníval o tom, že keď zarobím potrebné peniaze, zriadim v Martine električky. Strašne sa mi páčia! Vždy som tomu veril a doteraz verím, že to dokážem. Skrátka, nepochyboval som o tom. Takže, keď budú v Martine električky, stanú sa potvrdením mojej šťastnej hviezdy. (Smiech.)
Keď bol v Bratislave na svojej poslednej prezidentskej návšteve Václav Havel, urobili ste záskok za svojho kolegu Ondreja Kovaľa v Tančiarni. Nebola to pre vás šťastná náhoda?
Bolo to kuriózne, pretože išlo o postavu, ktorá má veľký stepový výstup, a ja som za step po dvoch rokoch driny na konzervatóriu dostal päťku. Mal som voči nemu averziu. Ondro vedel, že som jediný zo spolužiakov, ktorý má aspoň základy stepovania a okrem toho som v Tančiarni alternoval inú menšiu postavu, takže predstavenie som dobre poznal. Číslo bolo veľmi náročné, na prípravu som mal len týždeň a výsledkom bolo, že hoci som ho nakoniec odtancoval, nepamätám si z neho ani sekundu. Akoby som ho prešiel v nejakom veľkom tuneli. Potom mi všetci hovorili, že to dobre dopadlo a že som zachránil predstavenie...
Vyhrali ste cenu Reflexu za Incident na študentskom festivale Zlomvaz v Prahe. Boli ste nakoniec na študijnej ceste, ktorú vám mal uhradiť?
Nič z toho nebolo. Hneď, ako sme na Zlomvaze odohrali Incident, musel som nasadnúť do auta a odísť do Tatier na nakrúcanie Záchranárov. O cene som sa dozvedel len telefonicky. Potom sme pracovali na absolvenstkom predstavení Platonov, a keď som si začal plánovať študijnú cestu do Francúzska na jar tohto roku, dozvedel som sa, že ocenenie bolo zrušené, lebo som sa omeškal. Z Reflexu sa mi za ten čas vôbec nikto neozval, vlastne raz, keď sa ma pýtali, ako sa cítim, keď som ich výherca. Potrebovali to dať do novín. Ostal mi výkres v igelitke z pražského Tesca, na ktorom je fixkou načarbané: Cena Reflexu pre Luboša Kostelného.
Mali by ste si ho zavesiť vedľa listu od fanynky!
Áno, začiatok kolekcie úspechov... Dostal som však aj naozajstnú cenu - vo Varšave, kde bol veľký festival pod záštitou prezidenta Kwasnievského, ktorého sme tam stretli, aj sa nám prihovoril, a zaželal všetko dobré. Hlavnú cenu vyhrali, samozrejme, Rusi so svojím Platonovom, ktorého som nevidel, pretože som sa znovu musel hnať do Tatier. Tam som dostal 500 dolárov na ruku.
Čo ste s nimi urobili?
Ešte stále ich mám, dolár tak hlúpo klesol. A nie je to veľká suma, aj keď poteší.
V SND hráte Štvrtú sestru, kde ste mladším bratom troch sestier. Máte vlastné?
Tu viac treba - Mám o rok staršiu sestru Alexandru, študuje v Nitre.
Je ryšavá ako vy?
Je blondína a otec s mamou sú tmavovlasí. Takýto som v rodine sám.
Neposmievali sa vám v detstve za vašu ryšavosť?
Samozrejme, ale stačilo, aby som prišiel na konzervatórium do Bratislavy, a hneď ma ľudia začali presviedčať, že je to moja prednosť. Veľakrát mi už mnohí povedali, že by som nemal toľko príležitostí, keby som nevyzeral tak, ako vyzerám. Netvrdia, že vyzerám nejako dobre, ale zaujímavo.
Zaujímavou sa stala vaša tvár aj pre reklamy...
Krátko pred nakrúcaním Rebelov som robil reklamu pre Čechy, ktorá propagovala Paegas Twist. A vo filme som hral Emana z Martina, ktorý bol v predstavách jednej z hrdiniek Oliverom Twistom. Tak sa na mňa trochu hnevali, že som im to nepovedal. Ale mne vtedy ani na um nezišlo nejako spájať dokopy tieto dve veci!
Vzrástla po Rebeloch vaša "trhová cena"?
Samozrejme. Nenadhodnocujem sa nejako, ale viem, pod akú čiaru určite nepôjdem. Nepoviem hneď na všetko, že dobre.
Vaša postava vo Štvrtej sestre vyhrá konkurz v úlohe prostitútky pre film Deti Moskvy. Ako sa vám hrá na doskách SND v ženskom kostýme?
Najhoršie sú topánky. Sú to také dvanásťcentrimetrové riadne opätky, človek sa ide zabiť. Hrám štrnásťročného chlapca, ktorý sa za ženu len zamaskuje. Takže, ťažšie sa mi v tom hľadal štrnásťročný chlapec ako prostitútka, ktorú hrá.
Z predstavenia odchádzajú starší diváci kvôli údajnej vulgarite. Ako sa vám na to z javiska pozerá?
Každé predstavenie, a zvlášť kontroverzné, si musí nájsť svojho diváka a tvorcovia počítajú s tým, že niekomu nesadne. Táto hra je asi pre mladšiu generáciu alebo nekonzervatívnu staršiu. Osobne som zažil predstavenie aj ako divák, a počul som ľudí, ktorým sa nepáčili vulgarizmy na scéne, ako sami veľmi škaredo a vulgárne nadávajú na to, čo odsudzujú.
Hra rozohráva to, že asociálny spôsob života je u nás výhodnejší...
Dej sa odohráva v Moskve, ale podobné javy sú zrejmé aj tu. Zaujímavé je sledovať všelijakých tých týpkov v kožených bundách a tmavých okuliaroch, ktorí prídu do divadla a vidia Tomáša Maštalíra, ako hrá vlastne ich. Minule som skoro od jedného dostal do nosa. Bol som na predpremiére Ideálneho manžela, cez prestávku som si išiel do bufetu kúpiť džús, keď si odrazu jeden takýto typ pomyslel, že som ho predbehol v rade. Našťastie tam stála jeho priateľka, ktorá ho zabrzdila: "Prestaň, si v divadle, tu nie, prestaň!"..
Okrem SND začínate hrať aj v starej budove divadla Astorka Korzo 90. Režíruje vás mladý britský režisér Jan-Willem van den Bosch. Rozumiete mu?
Robí inak ako ostatní, my sme zvyknutí na odlišný spôsob. V podstate je to veľmi zaujímavé - kladie divákom otázky, aby rozmýšľali, a hercom ponecháva tajomstvá. Hra sa volá Bash a je zložená z troch monológov. Hrám v treťom s Alenkou Ďuránovou, ktorá minulý rok získala Divadelnú dosku. Veľmi sa mi to páči, ale je to ťažké... A ja bývam dosť nervózny, keď mi niečo nejde!
Vaša postava Platonova je podobná tomuto stavu mysle. Často ste so sebou nespokojný?
Po škole je pre mnohých z nás veľmi ťažké nejako sa uplatniť. Nájsť si miesto v živote a byť s ním spokojný. Aj o tom je Platonov, nielen o komplikovaných vzťahoch. Základná línia je v tom, či s tým dokáže človek, ktorý je so sebou nespokojný, niečo urobiť. Platonov je inteligentný, veľmi rýchlo mu to myslí, rýchlo uvažuje, je schopný bleskovo zareagovať na čokoľvek, uraziť niekoho aj trikrát za sebou vo verši a k tomu ešte nadradeným aristokratickým spôsobom. Neviem, či sa mi to podarilo zahrať... Na škole nás učili, že pri tvorbe postavy nesmieme ísť pod svoju inteligenčnú úroveň, nikdy svoju postavu nesmieme zhadzovať a musíme si uvedomovať, že uvažuje aspoň tak dobre, ako jej predstaviteľ. Platonov však uvažuje omnoho pohotovejšie a lepšie ako ja. Je to ťažké...
Čo bude po škole?
Dostal som akceptačný list od Národného divadla, to je môj oporný bod. Rád robím pre rozhlas, v dabingu, a možno budem ešte niekedy aj nakrúcať...
Aké budú posledné prázdniny?
Kedysi sme boli s kamarátmi takí burliváci, chodili sme po Európe -a zobrali sme si vaky a kúpili sme si jednosmerný lístok do Španielska. Zrazu nás tam vysadili a ja som si uvedomil tú sprostosť, čo sme vykonali. Už to asi viac neurobím!
Neláka vás cesta slovenských mladých hercov, ktorí ostali v Čechách?
Rozmýšľal som o tom, zahral by som si v nejakom divadelnom muzikáli. Spievam aj tancujem rád. Nie je to však presne to, čoho by som sa chcel držať stále. Vyhovuje mi činohra.
Máte priateľku?
Momentálne nie. Je toho na mňa akosi príliš veľa...

kto je to:
Ľuboš Kostelný (21), obsadzovaný mladý herec, študent VŠMU. Na filmovom plátne sa prvýkrát objavil vo filme Martina Šulíka Krajinka po boku Dorotky Nvotovej a Jiřího Schmitzera. Deti ho poznajú z rozprávky Sokoliar Tomáš a srdcia mladých českých fanyniek zlomil postavou Emana v úspešnom retro-muzikáli Rebelové českého režiséra Filipa Renča. V SND hrá v inscenáciách Štvrtá sestra, Tančiareň, Picasso v bare Lapine Agine, pre divadlo Astorka Korzo 90 pripravuje hru Bash v réžii anglického režiséra Jana-Willema van den Boscha, ktorá bude mať 25.apríla premiéru. V druhej sérii rozhlasovej nahrávky Tolkienovho Pána prsteňov nahral postavu Froda.

Povedali o ňom:
Martin Huba, pedagóg, režisér, herec:
Ľuboš patrí do bukrétky talentovaných detí, ktoré sa už teraz čerstvo objavujú na trhu tvorivej práce. Je vnútorne bohatý, veľmi rozporný, ale dosť rozumný na to, aby tá rozpornosť bola plusová. Je to človek, ktorý neprijíma zjednodušené videnie v ničom. Taký excentrický lyrik.
Ivana Kuxová, herečka:
Okrem toho, že sa mi s ním veľmi dobre hrá, je to aj môj kamarát, s ktorým sa viem porozprávať a aj zabaviť. Je rak, ako aj ja, na čo som hrdá, hoci je odo mňa až o 5 dní mladší.
Ľubomír Vajdička, pedagóg a režisér:
Každý učiteľ rád pochváli svojho dobrého žiaka a ešte radšej sa ním pochváli sám. Preto Ľuba Kostelného chválim dvojnásobne rád. Ostatne, čitatelia TV Oka sa o tom môžu presvedčiť na našom školskom predstavení Čechovovho Platonova. Ak by to nestihli v Bratislave, môžu sa pokúsiť v Brne (CZ), Nancy (F), Prahe (CZ), Warszawe (PL). Ak by ani to nestihli, tak na predstaveniach Činohry SND, v ktorých hrá.