V Iraku našli celé cintoríny Saddámových obetí. FOTO - ČTK/AP
Je to výsledok dvoch chirurgických pokusov nahradiť ucho, ktoré mu odsekli ako trest za to, že na sedem dní bez povolenia opustil vojenskú jednotku.
Stovky mladých mužov podľa jeho slov prišli o ucho za dezerciu od roku 1994, keď armáda zaviedla tento trest v snahe udržať brancov vo vojenských jednotkách.
Tisícky ľudí v Iraku sú nezvestní ako obete Saddámovej diktátorskej vlády, ale oveľa viditeľnejšími známkami krutosti zvrhnutého režimu sú chýbajúce kúsky tých, čo prežili.
Vypichnuté oči, odseknuté uši, zmrzačené nechty na nohách a jazyky tých, čo upadli do rúk príslušníkov všemocných bezpečnostných služieb Saddáma Husajna.
Problémy šesťdesiatročného Kadíma Sabbíta Datadždžího, ktorý žije v chudobnej šíitskej štvrti na okraji Bagdadu, sa začali, keď najstarší z jeho siedmich synov dosiahol vek, keď mohol vstúpiť do strany Baas - ale neurobil to.
„Niektorí baasisti tu v susedstve sa začali vypytovať, prečo nikto v našej rodine nie je v strane a opakovali, že keď nie sme v strane, tak určite patríme k nejakej opozícii.“
Datadždží skončil na osem rokov vo väzení. Na tie časy má pamiatku v podobe skleného oka - o to pravé prišiel pri „chirurgickom zákroku“.
Prvý raz ho zadržali v roku 1991 po povstaní šíitov. Vtedy ho pustili po niekoľkých výsluchoch. Tajná polícia vykopla dvere jeho bytu znovu v roku 1994 a odviedla si ho spolu s trinástimi ďalšími mužmi jeho rozvetvenej rodiny. Všetkých pustili s výnimkou Datadždžího a jeho synovca. Toho obesili a rodina musela za popravu zaplatiť 30 000 dinárov.
Pán Datadždží prežil dva a pol roka v maličkej cele bez svetla, odkiaľ sa dostával von, len keď ho prišli vytiahnuť k ďalšiemu z nekonečných výsluchov. Občas ho zavesili za ruky zviazané za chrbát, takže mu vykĺbili rameno. Občas ho bili klátom. Občas mu dávali šoky elektrickým prúdom. Občas robili všetko naraz. „Na začiatku som sa bál, ale potom som si zvykol. Pravdaže som kričal, ale to je normálne.“
Po dva a pol roku trvajúcich výsluchoch ho odsúdili na pätnásť rokov väzenia. V cele veľkej štyrikrát päť metrov bol s tridsiatimi až štyridsiatimi väzňami.
Pána Datadždžího nečakane prepustili v októbri minulého roku. Vrátil sa domov, ale ďalej sa musel hlásiť raz týždenne na miestnom úrade tajnej polície. Naposledy tam bol dva dni pred tým, než začala vojna.
„Neviem, kde sú teraz všetci tí policajti. Zrazu všetci zmizli,“ hovorí a prvý raz sa dokáže usmiať.
(čtk/The New York Times)
