Oni totiž vznikli akoby mimo vôle oprávnených voličov.
Nebolo by veľmi šťastné, keby sa podobným „mimovoľným“ spôsobom stalo Slovensko aj členským štátom Európskej únie. Keby o tom nerozhodli priamo občania, ale ich parlamentná reprezentácia.
Tak, ako je výslovné „áno“ nezastupiteľné pri vstupe do manželstva, rovnako je občiansky výslovný súhlas žiaduci aj pri vstupe do zväzku, ktorému početní politici starých členských i nových prijímaných krajín hovoria, že je manželstvom z rozumu.
Politici pripravili zmluvu, ktorou sa ukončilo obdobie dlhotrvajúcich „zásnub“. Trvalo od roku 1995, keď bola podpísaná Európska dohoda o pridružení Slovenska k Európskej únii a keď premiér Mečiar odovzdal vtedajšiemu predsedníckemu štátu únie oficiálnu žiadosť o prijatie. Zmluva o pristúpení, ktorú pred dvoma týždňami podpísali prezident Schuster s premiérom Dzurindom je najlepšou „predmanželskou“ zmluvou, akú mohli politici pre Slovensko dohodnúť. Väčšinový občiansky súhlas s ňou by jej dal oveľa silnejšiu demokratickú legitimáciu, než akú dostane, keď politici v parlamente schvália to, čo politici vo vláde dohodli. A v prípade, že výsledok referenda nebude platný, tak im ani nič iné nezostane.
Ak nemajú vyjsť roky intenzívneho úsilia nazmar, parlament bude musieť zastúpiť svojich voličov aj v tom, čo by za normálnych okolností mali povedať aj sami.
O manželstvách z rozumu sa hovorí, že bývajú najlepšie. O manželstve uzavretom v zastúpení to môže platiť takisto, ale určite nie od začiatku. Bude totiž potrebovať čas, aby sa prekonalo rozladenie partnerov z toho, ako ho uzavreli.
