Dve vlády Mikuláša Dzurindu po troch rokoch vyjednávania dosiahli, že Slovensko podpísalo s Európskou úniou zmluvu o pristúpení. Na to, aby sa krajina stala plnoprávnym členom demokratickej Európy a vstúpila do nového hospodárskeho, politického, ale aj civilizačného priestoru, chýba už len jediné: súhlas občanov republiky v referende.
Na možnosť, že u nás sa tento akt priamej demokracie aj po piatykrát uplatní neplatným spôsobom, reagovali niektoré politické strany scestnými iniciatívami. So smiešnym a trápnym návrhom, aby vláda urýchlene „znížila kvórum tak, že ak sa 25 percent občanov vysloví za, je výsledok platný“, prišlo HZDS. Keby vládna koalícia súhlasila s tým, že v záujme platného referenda treba zmeniť ústavu, hoci aj v skrátenom legislatívnom konaní, tak by sa naozaj ničím neodlišovala od strany pána Mečiara.
Možnosť, že aj referendum o členstve v únii bude neúspešné, priviedla viaceré parlamentné strany k záveru, že v takom prípade musí vláda odstúpiť. Keďže Dzurindov kabinet vytvorili strany, ktoré členstvo v únii vždy označovali za prioritu, vláda by musela odstúpiť vtedy, keby referendum bolo platné, ale väčšina jeho účastníkov sa vyjadrila proti členstvu Slovenska v únii. Ak by bolo „iba“ neplatné, voliči by tým nevyjadrili nedôveru vláde, ale dali najavo, že strany, ktoré samy do parlamentu zvolili, nie sú pre nich smerodajné.
Návrh, aby sa referendum konalo, a výzvu, aby voliči hlasovali za vstup, lebo je „bytostným národno-štátnym záujmom republiky“ podporili najvyšší parlamentní činitelia všetkých politických strán. Podpísali ju predsedovia KDH, SMK, ANO, HZDS, Smeru i KSS a podpísala ju aj podpredsedníčka SDKÚ. Neplatné referendum by bolo nielen spoločným neúspechom všetkých parlamentných strán, ale aj krajiny ako celku.
