Prezident Schuster a premiér Dzurinda v Aténach podpísali „predmanželskú zmluvu“ republiky s úniou. Uplatniť by sa mala po väčšinovom občianskom súhlase s dohodnutým zväzkom. FOTO TASR - PAVEL NEUBAUER

Slovensko nevstupuje do únie preto, aby sa stalo „chráneným územím“ pred jej rozkladným vplyvom, ale aby o nej spolurozhodovalo

Keď sme v decembri minulého roku na summite v Kodani uzavreli prístupové rokovania s Európskou úniou, tak sa tu hovorilo najmä o tom, čo Slovensko vstupom do únie získa. Vyzdvihovala sa najmä okolnosť, že v prvých troch rokoch nášho členstva odíde z republiky do spoločných fondov únie 42,8 miliardy korún, ale opačným smerom poputuje viac než dvojnásobok. Ako keby skutočnosť, že do roku 2006 môže krajina dostať od únie o 46,3 miliardy korún viac, ako únii dá, bol tým najpresvedčivejším argumentom na vstup.

Čo (nie) je problém

Ani pred summitom v Aténach a pred referendom o vstupe na Slovensku sa tu nijako zvlášť nepresadila debata o význame pripravovaného rozšírenia. Téza, že Európska únia ako dieťa studenej vojny napokon splnila to, čo dostala do vienka, lebo prijatím štátov z druhej strany „železnej opony“ odstránila historické rozdelenie starého kontinentu, sa síce dostala do prejavov niekoľkých slávnostných rečníkov, ale nie do centra pozornosti.

Treba povedať, že sa tam nedostali ani témy, ktoré na to mali lepšie predpoklady, lebo sú oveľa „praktickejšie“. Nedostala sa tam napríklad otázka, čo by ešte mohlo znehodnotiť dohodnuté podmienky vstupu, a ani problém, či sme dostatočne pripravení, aby sme z toho, čo únia poskytuje, naozaj profitovali.

Aj splniť, aj sa pripraviť

Hoci sa rokovania s úniou uzavreli, nedá sa ešte povedať, že sme všetko, k čomu sme sa zaviazali, už aj splnili. Okrem iného sme ešte neprijali novelu telekomunikačného zákona, ktorá by liberalizovala trh s komunikačnými službami tak, ako to predpokladá smernica únie. Nejde o jediný prípad „restov“, lebo David O‘Sullivan, generálny tajomník Európskej komisie, nedávno upozornil aj na ďalšie prázdne miesta v slovenskej legislatíve. Najmä na to, že „právo na rovnaké zaobchádzanie“ nie je zabezpečené prijatím antidiskriminačného zákona. Podpredseda vlády pre integráciu Pál Csáky pripúšťa, že ak takýto zákon neprijmeme, „vyvolalo by to problémy v ratifikačnom procese“.

Pretože na tri štvrtiny budúcich príjmov z únie nie je automatický nárok, lebo sú spojené s realizáciou konkrétnych projektov, schopnosť krajiny čerpať prostriedky z fondov únie podľa jej kritérií je absolútne kľúčová. Brusel nás už upozornil, že v tejto oblasti nie je s nami spokojný, lebo ak nie sú dostatočne využívané financie z predvstupových fondov, tak sotva budú fondy únie lepšie využívané po vstupe. Pretože sa o nedostatkoch v tejto oblasti hovorí iba veľmi všeobecne, premiér Dzurinda na upozornenia o našej nepripravenosti odpovedá nič nehovoriacim ubezpečením, že „veľmi poctivo a svedomito sa na to pripravujeme“.

Po nedávnom sneme KDH sa verejná debata o únii akoby vrátila k bodu, o ktorom by bolo logické predpokladať, že bude skôr na začiatku ako na konci našej cesty do únie. Ide o otázku, či je vstup do únie ohrozením slovenskej identity, alebo šancou podieľať sa na budovaní identity európskej.

Slovenský príspevok?

Námet KDH, že treba prijať ústavný zákon, ktorý zabezpečí „suverenitu Slovenska v oblasti priamych daní, bezpečnostnej a zahraničnej politiky, trestného práva, systéme dôchodkového zabezpečenia, vzdelávania, v kultúrnych a etických otázkach,“ má podľa jeho autorov i obhajcov jediný zmysel: silným spôsobom definuje, o ktorých otázkach sa bude rozhodovať v Bratislave, a nie v Bruseli, a tak sa stane dôležitým slovenským príspevkom k budúcej európskej architektúre. Problém je, že väčšina z toho, čoho sa návrh domáha, únia národným štátom neberie a bez ich výslovného súhlasu ani vziať nemôže.

Ako upozornil Peter Zsapka z Centra pre európsku politiku, akékoľvek rozhodnutie o daniach musí byť v Rade EÚ prijaté jednomyseľne, „teda každý štát má a aj po rozšírení bude mať právo veta“. „Socialistické“ štáty únie tak nemôžu vnútiť vysoké daňové zaťaženie štátom „konzervatívnym“. Komunitárne právo čiže acquis communauaire národným štátom nestanovuje ani striktné ustanovenia trestného práva, čoho dôkazom je i skutočnosť, že Slovensko mohlo bez prekážok uplatniť v európskych pomeroch nie celkom obvyklú zásadu trikrát a dosť.

Harmonizácia a štandardizácia, ktoré sa nepochybne presadzujú v komunitárnom práve i každodennom živote členských štátov spoločenstva, nie sú byrokratickým výmyslom Bruselu, ale podmienkou, aby únia mohla byť tým, čím byť má: územím bez vnútorných bariér pre pohyb tovaru, osôb a kapitálu. Je rozdiel medzi tým, či sa kritizujú byrokratické excesy tejto štandardizácie a harmonizácie, alebo či sa ako exces kritizuje samotná harmonizácia. Lebo v druhom prípade by bol excesom samotný vstup do únie.

Agenda únie?

Podpredseda KDH Vladimír Palko hovorí, že ústavný zákon vytvorí podmienky, aby štátna reprezentácia chránila záujem Slovenska „i pri všetkých budúcich rokovaniach o EÚ“. Ak totiž na zmenu bude potrebný súhlas všetkých, predstavitelia Slovenska môžu odolať tlaku, lebo „sa budú môcť oprieť o silu ústavného zákona“. Je evidentné, že v tomto ponímaní je únia molochom, ktorý ohrozuje identitu národných štátov, rozpúšťa ich vo vlastnej štátnosti a vnucuje im svoju vlastnú agendu. Agendu „oslabenia tradičnej rodiny, manželstva, propagácie alternatívnych životných štýlov, homosexuálnych partnerstiev, interrupcií, feminizmu“.

Keďže únia nie je schopná prijať kresťanskú civilizačnú tradíciu, podľa Palka „takáto štruktúra nemôže byť dobrým štátom. Aj preto musí štátom ostať Slovensko“. Predstava, že Slovensko vstupuje do únie preto, aby sa stalo „chráneným územím“ pred jej rozkladným vplyvom, je paradoxná, lebo od základu zle určila, čo je základným záujmom republiky v únii. Nie je to obrana vlastnej vízie slovenskej identity, ale plnoprávna účasť na formovaní budúcej podoby európskeho celku.

Tento záver nevyplýva z akademických úvah, ale z toho, čo sa deje už teraz. Zástupcovia Slovenska a ďalších pätnástich menších štátov únie, terajších i budúcich, sa v Bruseli dohodli na spoločnom postupe. K návrhu inštitucionálneho usporiadania, ktorý predložilo prezídium konventu o budúcnosti únie, nebudú dávať iba pripomienky, ale vypracujú vlastný samostatný návrh, ktorý predstavia ostatným členom konventu. Slovensko ako jeden z menších prijímaných štátov môže práve v spojení a v spolupráci so sebe podobnými krajinami úniu spoluformovať, nie sa pred ňou iba brániť. Ak sa Slováci majú niečoho báť, tak nie únie, ale toho, že nebudú mať odvahu a schopnosti, aby spolurozhodovali o jej budúcom osude.