Bývalí zamestnanci palácov irackého prezidenta Saddáma Husajna prišli o prácu, výhody, dôchodky, pravidelnú mzdu a pokojný spánok. Mnohým dav vyraboval byty a všetci vedia, že teraz o nich nikto nestojí. Zo strachu z pomsty sa boja vyjsť na ulicu, píše agentúra AFP.
„V noci nespím a bojím sa ľudí vonku,“ hovorí bývalý člen ochranky Ádil Chalidí, teraz na dôchodku.
Spolu s ďalšími asi 5000 bývalými zamestnancami palácov býva na sídlisku 28. apríla, pomenovanom po dni Saddámových narodenín. Tretina obyvateľov radšej utiekla. Väčšinou to boli pracovníci bezpečnosti a často pochádzali zo Saddámovho rodiska Tikrítu.
Šesťdesiatročná Chairija Abdalláhová ešte pred štrnástimi dňami mala prácu ako kuchárka. Do jej bytu a do bytov susedov vraj prišli zlodeji a odniesli všetko, čo malo nejakú cenu. Chairija je rada, že zostala nažive. Ukazuje vykradnutý príbytok. Zlodeji odniesli televíziu, chladničku, synov počítač a rozbili okná a zrkadlo.
Chairija už nedostala aprílovú mzdu - desať dolárov, z ktorej jej vláda jeden strhávala na dôchodok. Za Saddáma Husajna to boli slušné peniaze.
Intisára Rahvíová je o desať rokov mladšia a 15 rokov pracovala ako upratovačka v domoch bohatých. „Neboli sme bohatí ani chudobní, ale zvykli sme si na určitý život. Teraz máme strach vystrčiť nos z dverí,“ priznáva.
Byty na sídlisku nie sú síce luxusné, ale priestorné a s lacným nájmom. Zamestnanci prezidentských rezidencií mali zaistené zdravotné poistenie, dôchodok a polovicu školného detí.
Anvar má ešte len 22 rokov, pracoval ako domovník a svoj majetok bráni so samopalom v ruke. „Prišli zlodeji a hovorili, že nadišiel čas na odchod, že je čas zaplatiť. Ale ja som si na všetko zarobil a nemám v žiadnom prípade v úmysle odísť.“
Elektrikár Ibrahím hovorí, že mu práca pre Saddáma síce zaisťovala stabilitu a bezpečnosť, ale nie slobodu. „Dúfal som, že tu zavládne sloboda, ale Američania nám miesto nej priniesli chaos a anarchiu,“ kritizuje súčasné pomery. Je pripravený pracovať pre novú vládu, i keď bude proamerická. „Musím živiť rodinu,“ vysvetľuje.
Jeho kolega Hasan má ale iný názor. „Nech idú Američania do čerta. Nikdy ich neprijmeme,“ hovorí odhodlane. Potom sa obráti na malú vnučku a pýta sa jej: „Koho máš najradšej?“ „Otecka Saddáma,“ znie odpoveď a Hasanovu tvár zalieva široký úsmev. (čtk)
