Na Cypre nie je biely len piesok, autori reportáže na chvíľu vymenili bicykle za lyže.
Hovorí sa, že najlepší spôsob, ako spoznať krajinu, je nepoužívať mapu ani bedeker. My sme však na cyklistickej expedícii pre istotu používali niekoľko máp Cypru. Na starších totiž ešte nie je vyznačená zelená línia, deliaca tretí najväčší ostrov v Stredozemnom mori na dvoje. Okrem tejto anomálie sú všetky ďalšie kontrasty Cypru harmonické. Crazy war
Prvé expedičné prekvapenie prišlo tesne pred plánovaným odchodom. Kvôli útokom na Irak pozastavila maďarská letecká spoločnosť všetky lety do Stredomoria. Druhýkrát sa o našu bezpečnosť postaral personál na letisku Ferihegy. V batožine nám objavili „nebezpečné“ predmety. Rozlúčili sme sa teda s horolezeckým plynovým varičom. Usmiate cyperské letušky však dávali tušiť, že našej cieľovej destinácie sa vojna dotýka menej, ako by si Stredoeurópan, vymasírovaný satelitnými televíziami, mohol myslieť. Očakávaný pokles cestovného ruchu hodnotila väčšina Cyperčanov pokojne a pragmaticky. Bola to pre nich len crazy war – bláznivá vojna.
Od ôsmej do pol piatej
Viac ako tretinu územia na severe Cypru okupujú od roku 1974 Turci. Ich separatistickú republiku okrem nich samých doteraz žiadna krajina diplomaticky neuznala. Demarkačnú líniu dnes strážia modré barety OSN, vrátane slovenských. Prechod medzi oboma časťami Cypru je možný len na jedinom mieste v centre Nikózie. Smutnou raritou je, že prechádzať môžu len občania tretích krajín. Vrátiť sa musíte ešte v ten istý deň, v čase medzi ôsmou ráno a polpiatou popoludní. Návšteva tureckej časti spolu s nevyhnutnými ceremóniami a ostnatým drôtom v našincovi evokuje spomienky na hranice v Bergu pred osemdesiatym deviatym.
Mt. Olympus
Pár mesiacov do roka nie je na Cypre biely len piesok. Možno tu zažiť aj zimu a sneh. Vnútrozemie zaberá pohorie Tróodos -majestátnymi zalesnenými kopcami pripomína naše Nízke Tatry. Najvyšší vrch sa volá rovnako ako bájne sídlo bohov v susednom Grécku – Olymp. Na Cypre si v zime teda doprajú božskú lyžovačku. Možno si pri nej všimnúť aj obrovskú bielu kupolu, ktorá prekrýva gigantické satelity a radary. Briti majú odtiaľto Blízky východ ako na dlani. Viditeľnejším dedičstvom britskej koruny je jazda vľavo. Spolu s kvalitnými cestami.
Kykkos
Vo výške 1100 metrov nad hladinou mora leží najstarší a najznámejší kláštor na Cypre. Preslávil sa ikonou Panny Márie, ktorej autorom je Svätý Lukáš. Dosku mu osobne na tento účel daroval archanjel Gabriel. Ikona spôsobila v priebehu stáročí množstvo zázrakov. Ako prejav vďaky venovali veriaci kláštoru celé svoje majetky, šperky či priamo hotovosť. Mnísi sa odvďačili. Rovnako svetsky. Investovali aj do pivovaru, páleníc a vínnych pivníc. Značka božského moku KEO je na Cypre uznávaným monopolom.
Podobnej pozornosti sa teší aj Afrodita, o ktorú sa turisti potkýnajú takmer na každom kroku. Nie nadarmo sa Cyprus označuje ako Afroditin ostrov. Sedemsto cyperských kilometrov na bicykli nás presvedčilo, že antická bohyňa krásy mala pri výbere miesta svojho narodenia naozaj vkus.
Allah Is Great
Na Cypre delí Európana od ázijskej pevniny, konkrétne Libanonu, čosi vyše polhodiny letu. Zásluhou letušiek libanonských aerolínií aj neskutočne krásnej. Nie nadarmo sa vraví, že Bejrút je Parížom Blízkeho východu. V prvom rade však veľkou kultúrnou a náboženskou križovatkou. Takmer polovicu obyvateľov tvoria kresťania. Tú ďalšiu moslimovia. Pritom, všetci sú Arabi - aj keď exotickú krásu Libanončaniek má údajne na svedomí fenická krv, ktorá im koluje v žilách. Aj naša sprievodkyňa Christine bola Arabka, ibaže grécko-ortodoxného vyznania. Okoloidúcemu ortodoxnému kresťanovi, tentoraz maronitovi, adresovala prekvapujúci pozdrav Allah is great (Alah je veľký). Prekvapujúci preto, lebo maroniti sú akousi východnou odnožou rímskych katolíkov, majú svojho patriarchu, ale uznávajú pápeža.
Lanovka k Panne Márii
Libanon je považovaný za arabskú krajinu, je členom Ligy arabských štátov. Voľným dňom však nie je piatok, ale nedeľa. Najčastejším symbolom na bejrútskej ulici je kríž. Poldruhamiliónovú metropolu stráži na kopci obrovská socha Ježiša Krista. Skutočnou dominantou je však gigantická socha Panny Márie, ktorá Bejrútu požehnáva z niekoľko desiatok metrov vysokej mohyly. Môžete na ňu vyjsť po vlastných, ale aj lanovkou. Je fascinujúce vidieť vedľa seba množstvo kostolov a mešít. Ich veľkou skúškou bola občianska vojna v roku 1975. Ľudia však čoskoro pochopili, že nešlo o konflikt kresťanov a moslimov, ale záujmov ich vodcov. Ekumenizmus v praxi.
Tajuplný obchod
Politický systém sa odvíja od vierovyznania občanov. Podľa ústavy môže byť prezidentom len katolík maronitského vyznania, predsedom parlamentu šíitský moslim a premiérom moslimský sunnita. Náboženský kľúč sa uplatňuje aj pri zostavovaní vlády.
Prirovnanie Libanonu k orientálnemu Švajčiarsku má okrem celoročne zasnežených, vyše trojtisícmetrových končiarov pohoria Libanon svoj pôvod zrejme aj v liberálnom finančníctve. Vyše šesťdesiat percent HDP pochádza z bankovníctva, obchodu a služieb. Nad tajomným fenoménom rozvoja bankovníctva, tajuplného obchodu či skôr reexportu si lámali hlavu ekonómovia na celom svete. Po ruke je opäť historické vysvetlenie - na miestnych kresťanov sa nevzťahovali príkazy koránu, ktorý okrem iného zakazuje požičiavať peniaze za úroky.
Baalbek
Najnavštevovanejším turistickým miestom Libanonu sú ruiny Baalbeku, kedysi slávneho Heliopolisu. Slnečné mesto dostalo meno po pohanskom bohovi Baalovi, a hoci ním prešli všetci dobyvatelia od Egypťanov cez Babylončanov a Peržanov až po Alexandra Veľkého, skutočnú slávu, lesk a veľkoleposť dosiahlo až za Rimanov. Tí, aby si získali obyvateľov, začali stavať nevídané paláce a chrámy zasvätené Jupiterovi, Bakchovi či Venuši. Za Cézara tu žilo pol milióna obyvateľov.
Pamiatkou na zlatú éru sú pozostatky najväčších rímskych stĺpov a opracovaných kamenných monolitov na svete. Dosahujú hmotnosť až neuveriteľných tisíc ton.
Posvätným symbolom Libanonu je však céder. Z dreva, ktoré svojou tvrdosťou odolá červotočovi, sa v staroveku stavali lode a zdobili pyramídy. Dnes je pár stoviek cédrov chránenou živou pamiatku a - spomienkou na zašlé historické časy.
Július Kuruc, Ervín Kerekeš
Foto – autori
