V Japonsku majú zhruba 350-ročnú históriu takzvané „hana-mači“, v doslovnom preklade „mestečká kvetov“, ktoré aj dnes nájdete v niekoľkých veľkomestách. Vždy je to veľmi pekne upravená štvrť niekde v centre, v ktorej sa nachádzajú tradičné „oča-ja“, teda čajovne. Ak máte na to, môžete vstúpiť a stráviť večer s gejšami. Inak nemáte šancu. Z ulice dnu nevidno a len tak nakuknúť je nevhodné. Teda pôvodne bola oča-ja iba čajovňou (oča-ja znamená čaj), kde postupne majitelia, v snahe pritiahnuť viac zákazníkov, začali podávať večere, alkohol, a ponúkať spoločnosť mladých dievčat, obyčajne spievajúcich a hrajúcich na hudobnom nástroji „samisen“, pripomínajúcom bendžo. Otázka, ktorú často dostávam, znie, či sú gejše vlastne prostitútky?

Existujú dva druhy gejší. „Gei-gi“ predvádzajú iba svoj talent, „šo-gi“ predávajú aj svoje telo. Úloha gejše sa v závislosti od historického obdobia a miesta, kde sa čajovňa nachádzala, vždy trochu menila. V minulosti bola japonská spoločnosť tvrdo postavená na dominantnosti mužov. Chudobné rodiny neraz predali dcéry, dostali dopredu zaplatené, a tým ich odovzdali plne do služieb „hana-mači“, štvrte hriešnych čajovní. Mladučké dievčatká nevedeli, čo ich čaká. „Oki-ya“ bola škola a internát, odkiaľ ich každý večer posielali do čajovní robiť mužom príjemnú spoločnosť. Mimochodom, ani dnes japonskí muži neprichádzajú na večierky kolegov z biznisu s partnerkami.

V súčasnosti sa niektoré „hana-mači“ zmenili na rajóny prostitútok, ktoré však nevoláme gejša. Iné „hana-mači“ sa stali vyhľadávanými miestami tradičnej zábavy v spoločnosti talentovaných „gei-gi“. Tak je to napríklad v meste Kjóto, kam sami Japonci cestujú, aby sa nabažili tradícií a nádhery originálnych japonských chrámov. Len pre zaujímavosť, v tomto meste gejše volajú „geiko“ a mladučké geiko vo veku 15-20 rokov volajú „maiko“. Obliekajú si japonské kimono, pestujú japonskú krásu ženy a dodržujú tradičné zvyky. Nikto ich už dnes do tejto práce nenúti, nepredali ich rodičia, rozhodli sa samy.

Autor: Masahiko