Kniha Behanie, ktorú vydal James F. Fix v 70-tych rokoch, sa stala v Amerike okamžite bestsellerom. Písalo sa v nej: „Ženy sa unavia pomalšie ako muži. Po 30. kilometri zvyčajne doľahne na bežca kríza, viditeľne mu ubúdajú sily, rezervy v svaloch sú vyčerpané. Ženy sú na tom lepšie. Na rozdiel od muža má ženské telo od prírody viac tuku (okolo desať percent). A práve tuk predstavuje účinnú pohonnú látku pri každej práci náročnej na vytrvalosť. Dobrý príklad nájdeme aj v prírode: sťahovaví vtáci sa počas dlhých letov živia vlastným tukom, preto vydržia vo vzduchu bez medzipristátia aj niekoľko dní a nocí. Kvalitne pripravené bežkyne málokedy prežívajú skľučujúci okamih, v ktorom by sa ich palivová nádrž vyprázdnila.“
K Fixovým názorom sa pripojil aj austrálsky genetik K. F. Dyer z univerzity v Adelaide. Na začiatku 80-tych rokov porovnával výkonnostné rozdiely medzi ženami a mužmi (v atletike a plávaní) za uplynulých 40 rokov. Zistil, že výkonnosť žien v pomere k výkonom mužov má vzostupnejší trend. „Čím je trať dlhšia, tým viac stúpajú ženy mužom na päty.“ Dôkaz? Keď slávna nórska vytrvalkyňa Greta Waitzová prebehla v roku 1980 cieľom newyorského maratónu v čase 2:37,48 h, športová verejnosť žasla. Pred desiatimi rokmi by s týmto časom vyhrala aj v mužskej konkurencii a za sebou by nechala všetkých olympijských víťazov v maratóne od roku 1896 až do roku 1948. A pred ďalšou fenomenálnou Nórkou Ingrid Kristiansenovou, ktorá v roku 1985 zabehla maratón za 2:21,06 h, by sa musel skloniť aj slávny Emil Zátopek. Ten na OH v Helsinkách zabehol svoj zlatý maratón „iba“ za 2:23,03 h.
Túžba držať krok so „silnejším pohlavím“ povzbudzovala ženy, aby sa púšťali do športov, ktoré pred 20-30 rokmi boli absolútnym tabu. Nielen z hľadiska medicínskeho, etického, estetického, ale aj racionálneho. Dnes sa muži pomaly zmierujú s tým, že ich ženy dobiehajú. Až predbiehajú. Príklad za všetky: tenisová kráľovná Venus Williamsová dokáže podávať rýchlosťou 204 km/h. Jednému z najslávnejších tenistov 80-tych rokov Američanovi Johnovi McEnroeovi namerali iba 179 km/h. Aj povestný Bum-Bum Boris Becker v závere kariéry podával slabšie, len 199,5 km/h.
V špičkovom športe sa teda mužské a ženské výkony čoraz viac približujú. Prognózy hovoria dokonca o tom, že kým v polovici tohto storočia muži dosiahnu maximum možností, ženy majú ešte rezervy. Ženské svaly podľa odborníkov oveľa lepšie znášajú bolesť. A neobstojí ani názor, že ženy nie sú schopné mentálne znášať tvrdé súboje. Agresivita, ba dokonca brutalita žien dokáže neraz prekvapiť aj najtvrdších mužov.
Pri posudzovaní snahy žien vyrovnať sa mužským športovým výkonom - najmä vo výsostne mužských športoch - sa odborníci rozdelili do dvoch táborov. Kým jedným tieto ženské ambície imponujú, druhí bijú na poplach. Napríklad doc. MUDr. Jiří Radvanský, CSc., prednosta Kliniky telovýchovného lekárstva v pražskej nemocnici v Motole sa dosť nelichotivo vyjadril, že „nechápe, prečo sa ženy snažia vyrovnať mužom v rôznych ľudských činnostiach vrátane športu“. Je to vraj neprirodzené. Zdôvodňuje to argumentom, že žena je znevýhodnená najmä v tom, že nemá dispozície na „abnormálnu tvorbu svalovej hmoty a musí vyvinúť oveľa väčšie úsilie, aby ju dosiahla“. Najväčšie negatíva vidí Radvanský v preťažení ženského organizmu v dôsledku nadmerného tréningu, čo prináša stratu menštruácie a neskôr rednutie kostí. „Z lekárskeho hľadiska by som nepovolil vrcholový šport ženám, ktoré nedovŕšili osemnásty rok života,“ vyhlásil.
