Výber Vladimira Pľuščeva a Alexandra Jakuševa má na tohtoročnom šampionáte viacnásobnú motiváciu. Prvotnou zostáva „odčiniť“ finálovú prehru z Göteborgu v dráme so Slovenskom. Závažným hnacím faktorom ku konečnému úspechu je aj skutočnosť, že naposledy získali Rusi titul pred desiatimi (!) rokmi na MS 1993 v Nemecku. A napokon, ruské médiá, povzbudzujúc reprezentáciu pred odchodom do susedného Fínska, nezabudli v uplynulých týždňoch pripomenúť „novým hokejovým Rusom“, zarábajúcim aj v domácej superlige miliónové sumy v dolároch, že už je veru najvyšší čas priblížiť sa k majstrovstvu nezabudnuteľnej zbornej mága Anatolija Tarasova, ktorú od roku 1963, počnúc MS v Štokholme, viedol k triumfom s kapitánskym „céčkom“ Boris Majorov.
„Bol to prelomový šampionát už aj preto, že prišlo ku generačnej výmene tímu. Veď zo slávnej zbornej, ktorá v rokoch 1954 – 56 vybojovala dva tituly, zostal v kádri iba Sologubov a aj ten si vtedy v Štokholme zahral iba v jedinom zápase. Prvý z doteraz neprekonanej série deviatich titulov majstra sveta sa vtedy rodil za zvláštnych okolností výsledkov na hrane žiletky. Nik z nás si však ani netrúfol predpokladať, že sme zasiali zárodok hegemónie vtedajšej sovietskej hokejovej školy,“ spomínal v súvislostiach 40. výročia titulu v Štokholme (zrodil sa 17. marca 1963) Boris Majorov, dlhoročná opora Spartaka Moskva, ktorý s istou dávkou nostalgie a zároveň úprimnosti reagoval aj na ďalší vývoj zbornej po tom, čo sa olympijským zlatom v Grenobli 1968 rozlúčil s reprezentáciou. „Trochu ma mrzí, že v tieni neuveriteľnej série deviatich titulov majstra sveta vrátane dvoch olympijských triumfov zostala celá generácia hráčov, ktorej aktívny hokejový vek jednoducho už nebolo možné ‚predĺžiť‘ a ktorá sa už nedočkala historickej chvíle zmerať si sily s kanadskými profesionálmi. Lenže, ak by nebolo tej silnej zbornej, ktorú predstavovala moja generácia s Konovalenkom, Kuzkinom, Ragulinom, Staršinovom, Loktevom, Vikulovom, Firsovom, Polupanovom a ďalšími, hádam by ani neprišlo ku konfrontácii s ‘profíkmi‘ v roku 1972. Napriek tomu je to však príjemný pocit, keď aspoň športoví historici všetko to, na čo z jednej strany mnohí už zabudli a z druhej – hoci mladej generácii skvelých hráčov, narodených povedzme v roku 1983 – odkryjú úplne neznámu kapitolu, ktorá významne ovplyvnila hokejové dejiny.“
(pom)
