„Odkiaľ ste? Zo Slovenska. A novinári. Óóó, gratulujem vám, gratulujem,“ pristavila sa staršia pani.
Holič bol ochotný vyjsť až na zastávku aj so zákazníkom, ktorého práve strihal, iní cudzincov peši previedli aj cez štyri ulice alebo odviezli vlastným autom.
Po anglicky domáci veľmi nevedia, ale oslovený ihneď privolá na pomoc ďalších. To všetko s úsmevom na tvári a s nefalšovanou radosťou, že mali tú česť sa s vami stretnúť.
Vysvietený Tendžin (centrum mesta) musel v sobotu žasnúť, koľko cudzincov brázdilo jeho ulice. Mnohí z plavcov už totiž mali po súťaži, a tak si konečne našli čas vyraziť za zábavou a zabudnúť na stiesnené izby tunajších hotelov. „Dá sa to zniesť, nohy mi síce trčia, ale vyspím sa,“ priznal 192 cm vysoký český prsiar Daniel Málek. Moravcová musela masáže dostávať na chodbe a ani návšteva toaliet nebola jednoduchá. Do úzkej miestnosti sa ledva zmestíte.
Súčasné dejisko plaveckého šampionátu je miestom dvoch tvárí. Denná sa od nočnej diametrálne líši. Rozsvietia sa mohutné reklamy na vysokánskych budovách a uličky zaplavia maličké bufety, pri ktorých Japonci do neskorých nočných hodín jedia a popíjajú.
Vysoká vlhkosť vzduchu zabraňuje aj výraznejšiemu poklesu teploty, a tak je každý vďačný za možnosť občerstviť sa z automatov na nápoje vari na každom rohu.
Pre Japoncov boli plavecké majstrovstvá sveta veľkou udalosťou. Prvých sedem dní videlo program v televízii 100 miliónov divákov, obyvatelia Fukuoky zasa naplno využívali možnosť vidieť plavcov naživo. Keď plával Austrálčan Thorpe, so šiestimi zlatými hviezda majstrovstiev sveta, vždy bolo vypredané. Ľudia trpezlivo postávali pred pokladnicami, napriek neznesiteľnej páľave.
RASTISLAV HRÍBIK, Fukuoka
