„Som šťastný, že je preč, ale dnešná situácia je skutočne oveľa horšia než predtým,“ hovorí úradník plánovacej komisie Saíd Haším. „Nastali zlé časy. Vôbec neviem, čo sa v našej krajine deje, kto za čo zodpovedá, kde sú úrady a kde je polícia.“
Haším je jedným z vládnych úradníkov, ktorí demonštrovali pred hotelom Palestine a vyzývali amerických vojakov, aby urýchlili proces zavádzania novej správy. Hotel, v ktorom býva množstvo zahraničných novinárov a čoraz viac amerických vojakov, stal sa pre Iračanov miestom, kde dávajú priechod svojmu rozhorčeniu.
Protestovali policajti, učitelia, vládni úradníci i zamestnanci zdravotníckych zariadení. Dokonca nechýbal hotelový personál, ktorý sa sťažoval na vedenie hotela, ktoré po vstupe Američanov do mesta utieklo i s výplatami.
Kým život za vlády Saddáma Husajna bol pre mnohých bojom o prežitie, zamestnanie v štátnej správe znamenalo aspoň nejaký príjem, ktorý si ľudia prilepšovali fuškami. To bolo národnou tradíciou.
„Pracoval som ako učiteľ v škole, ale po nociach som musel dávať súkromné lekcie,“ priznáva Záhir Uvajdí. „Ale teraz po vzdelaní nikto netúži. A kde je škola? Decká ju vydrancovali.“
Hoci sa všeobecne rozšírené rabovanie, ktoré irackú metropolu zachvátilo prvé dni po príchode amerických jednotiek, už zväčša skončilo, väčšina ušetrených obchodov a podnikov zostala zadebnená, pretože ich majitelia sa obávajú obnovenia paniky.
„To, čo tu vidíme, by sa za Saddáma nikdy nestalo,“ hovorí majiteľ jedného krajčírstva, ktorý svoj obchod tiež zavrel. „Pre obyčajných ľudí Saddám nebol problém rovnako ako ja žili svoje súkromné životy a vláda ich nezaujímala.“ Obáva sa toho, že Irak čakajú roky chaosu a zločinnosti, ktoré neprestanú, kým sa nenájde ďalší „veľký silný muž“, ktorý by krajinu zvládol.
„Väzenia sú prázdne, zločinci pobiehajú po uliciach, polícia je nevieme kde. Saddám by zločincov postrieľal,“ dodáva nad šálkou čaju.
(čtk, reuters)
