Richard Lugar, jeden z najvplyvnejších amerických politikov, predseda zahraničného výboru Senátu v nedeľu na obrazovke NBC vyjadril obavu, aby mocenské vákuum, ktoré vzniklo po páde Saddámovho režimu, „nezaplnili šiítski moslimovia a všetci tí, ktorí uvažujú o možnosti utvorenia teokratického štátu, a nie demokracie“.
O tejto možnosti hovoril aj minister obrany Donald Rumsfeld: Irak by mal byť demokraciou, a nie teokraciou ako susedný Irán. V krajine by mali byť zaručené práva menšín aj náboženských skupín.
Väčšina obyvateľov Iraku - 60 percent - sa hlási k šiítom. Husajn, ako sunitský moslim, no veľmi vlažný, považoval šiítov za nebezpečenstvo pre svoj režim, a preto ich držal na uzde tvrdým násilím.
Po prvej vojne v Zálive, keď museli jeho vojská z Kuvajtu odísť, šiíti vyvolali povstanie. Američania im však nepomohli. Teraz by sa preto nemali čudovať, že šiíti sú ďaleko od toho, aby americkým plánom tlieskali. Sú radi, že Husajn padol, ale neželajú si, aby vládu zliepali Američania, a najmä aby do jej čela postavili niekoho, kto by ich mohol vyšachovať z účasti na riadení nového Iraku.
V súčasnosti je najvyšším šiítskym duchovným predstaviteľom Muhammad Bakír Hakím. Ten žil do roku 1980 v Iráne. Američania ho do určitej miery poznajú a Hakím s nimi zatiaľ spolupracuje.
Američania by však nemali zabudnúť na dve veci: až donedávna bol zanieteným nepriateľom Spojených štátov a 23 rokov žil v Iráne. Teda v islamskej republike, na čele ktorej stál voľakedy ajatolláh Chomejní. Chomejní z parížskeho exilu dokázal v iránskych šiítskych mešitách zapáliť islamskú revolúciu a utvoriť islamský režim, ktorý je dodnes v Iráne pri moci.
Na púti v šiítskych svätyniach v Karbale a Nadžáfe sú aj tisíce šiítov z Iránu. A Irán zostáva proti Amerike naďalej nepriateľsky naladený.
Francúzsky novinár Régis Debrey v najnovšej knižke Posvätný oheň, napísal: „Na Blízkom a Strednom východe môže fungovať buď laická diktatúra, alebo islamská demokracia.“ Irak laickú diktatúru v podobe režimu Saddáma Husajna už zažil.
