Keď odchádzal v roku 1987, za svoje vysokoškolské vzdelanie inžiniera na Strojníckej fakulte Slovenskej technickej univerzity musel zaplatiť. Približne 35-tisíc korún.

„Je to síce už pár rokov, ale pamätám sa na to. Musel som si v Holandsku zobrať pôžičku, aby som to mohol vyrovnať.“

Profesor Neamtu sa nazdáva, že to je správne. Čuduje sa len, že náš štát nedokáže zúročiť aj fakt, že väčšina našich odborníkov pracuje v zahraničí bez toho, aby mal štát z toho finančné výhody. Neamtu: „Že to nie sú zanedbateľné počty, možno usúdiť aj z toho, koľko mladých ľudí každoročne prichádza do USA z krajín „východného bloku“. Napríklad v mojom odbore, matematike, podiel zahraničných doktorandov (najmä z krajín strednej a východnej Európy a Ázie) na amerických univerzitách sa pohybuje okolo 60 percent, pričom na špičkových univerzitách je toto číslo ešte vyššie. Len na Vanderbilte máme štyroch študentov doktorandov zo Slovenska.“

Pýta sa: „Môže si Slovensko dovoliť zadarmo zásobovať vyspelé krajiny erudovanými mysľami?“

Tých 35- tisíc, ktoré Marián Neamtu zaplatil za získané vysokoškolské vzdelanie pri odchode zo Slovenska je v porovnaní s americkými nákladmi zanedbateľné. Ročné školné na bakalárskom štúdiu na špičkových amerických súkromných univerzitách vrátane Vanderbiltu, sa už vyšplhalo nad 27-tisíc dolárov (čo je približne priemerný ročný hrubý zárobok v USA). Skutočné výdavky univerzity na štúdium jedného študenta sú však ešte dvakrát vyššie. (or)