SERGELEN – Sekera pastiera Batbajara sa zasekáva stále hlbšie do zmrznutej mŕtvoly koňa. Bezprostredný osud jeho vyziabnutých zvierat však pre neho nie je jedinou starosťou. Aj keď časť stáda tohtoročnú krutú zimu prežije, bude sa musieť s ostatnými Mongolmi zamyslieť nad spôsobom života, ktorý ich národ charakterizoval od čias Džingischána.

Súčasné kruté mrazy spôsobili v Mongolsku podľa vyjadrenia OSN najväčšiu humanitárnu krízu za posledných päťdesiat rokov. Snehové búrky a teploty okolo -50 stupňov zavinili od novembra smrť 500-tisíc kusov dobytka. Vlani uhynuli tri milióny zvierat.

„Chceme s rodinou pokračovať v tradičnom spôsobe života,“ hovorí Bajtabar. „Nedokážem si predstaviť, že by som žil inak, než boli zvyknutí moji predkovia po tisíc rokov.“

Otázkou však je, ako dlho môže hrdá nomádska tradícia – len krátko prerušená kolektívnym hospodárstvom v sovietskom štýle – vydržať. Dnešné Mongolsko sa predsa len trochu líši od Džingischánovej ríše siahajúcej v 12. storočí od Pekingu až po Budapešť. Kríženie dobytka s produktívnejšími zahraničnými plemenami znížilo jeho odolnosť. Nadmerné spásanie lúk kašmírskymi kozami, ktoré sa pre vzácnu srsť stali novým výnosným zdrojom príjmov, zmenilo rozsiahle oblasti na pustatinu. Pastieri s obrovskými stádami sa na niektorých územiach doslova zrážajú. Aj požiadavky kočovníkov sú vyššie – doprava suchého krmiva na zimu, veterinárna starostlivosť, ktorá má zabrániť šíreniu epidémií, poistenie.

V časoch, keď bolo Mongolsko satelitom Sovietskeho zväzu, sa o stáda starali družstvá zabezpečujúce okrem iného logistickú základňu pre kočovníkov, ktorí sa nevzdali tradičného spôsobu života. Štedré dotácie z Moskvy držali poľnohospodárstvo nad vodou. Pred desiatimi rokmi, keď komunistickú vládu nahradil demokratický systém, boli stáda sprivatizované. Mongoli vtedy hovorili o renesancii kočovnej kultúry.

Dve katastrofálne zimy za sebou však postavili tradíciu zoči-voči tvrdej hospodárskej realite. Mnohí zo spočiatku nadšených optimistov dnes priznávajú, že im na pastierstvo chýbali skúsenosti. A tak zatiaľ čo niektorí lipnú na starých ideáloch charakterizujúcich mongolskú kultúrnu identitu a chcú sa ďalej sebestačne túlať stepou, ozývajú sa aj hlasy, že spolupráca v rámci kolektívneho hospodárstva nebola úplne najhoršia.

Batbajar dosiaľ prišiel o polovicu dobytka, koní, kôz a ovcí, ktoré pre neho znamenajú jedlo, dopravný prostriedok, palivo aj jediný zdroj príjmov. Väčšina zo 700-tisíc mongolských pastierov je na tom rovnako. Posledné katastrofálne zimy dávajú za pravdu odborníkom, ktorí tvrdia, že moderný národ sa nemôže spoliehať iba na poľnohospodársky sektor.

Nikto nepresadzuje návrat do čias, keď zvieratá vlastnil štát. Nomádska tradícia v Mongolsku nevymizne, pretože stáda musia putovať medzi letnými a zimnými pastvinami. Mnohí poľnohospodárski odborníci však navrhujú užšiu spoluprácu pri zabezpečovaní veterinárnej starostlivosti, krmiva a dopravy, aby sa tak znížili riziká jednotlivcov a zvýšili sa ich príjmy. (čtk/reuters)