o stanovisko k Iraku. A tu sa podľa novín "success story" o mnohonárodnej superveľmoci mení na rozpačitú brečku, typickú pre medzinárodnopolitické účinkovanie únie. Zoskupenie, ktoré chce zahŕňať 25 štátov so 450 miliónmi obyvateľov, nedokáže byť USA zatiaľ ani len sparringpartnerom. Najprv sa Francúzsko a Nemecko v spolupráci s Putinom fakticky vzdali možnosti ovplyvniť vývoj udalostí v Iraku, a dnes opäť len chytajú americký vietor v poli. Bol to prezident Bush, ktorý svojím návrhom na zrušenie sankcií proti Iraku určil tému nielen Spojeným národom, ale aj únii. A tá je v pasci: zrušiť trinásť rokov trvajúce sankcie sa zdá byť logické. Lenže to by znamenalo umožniť obchodovanie s irackou ropou, a nikto nepochybuje, firmy ktorých štátov by pritom hrali rozhodujúcu úlohu.

Či už bol známy Rumsfeldov výrok o "starej" a "novej" Európe diplomatický, alebo nie, mal svoje racionálne jadro, konštatuje SME. Nová Európa sa hromadne vzdala zväzkov s "darebáckymi" režimami ihneď po páde komunizmu. Čiastočne preto, že sa to patrí, a čiastočne na žiadosť samotnej starej Európy. Veď ktorý z desiatich kandidátov by inak dostal šancu v Aténach podpísať vstup do únie? pýta sa SME. Ukazuje sa však, že niektorí európski "mazáci", ktorí si inak radi dávajú navzájom poznámky do žiackej knižky za neplnenie Maastrichtom predpísaných fiškálnych kritérií, sa politickým preosiatím vlastných dejín až tak veľmi nezaťažovali. Dnes na tom tratia. Politicky i finančne. Dnes hovoria o "centrálnej" úlohe OSN (to je tá organizácia, ktorú nedávno zablokovali) pri obnove Iraku, a dodávajú, že by sa radi tiež podieľali.