Pamätám si náhly nový pocit, možno zlosť, možno len túžbu utiecť z rodnej pasce. Donútil ma udierať do stien, udierať celou silou. Bolelo to, ale ja som nemohol prestať, kým sa predo mnou nerozbehla prasklina plná ostrého svetla. Potom som zacítil, že mi ktosi pomáha, a uvidel som najprv prsty, ktoré odtŕhali škrupiny prilepené k mojej hlave, a potom aj tvár môjho pána.
Vyhrieval som sa v teple jeho dychu, keď sa pokúšal osušiť moje páperie. Zobal som omrvinky z jeho pier, boli navlhčené slinami a potom. Počúval som tlkot jeho srdca: chcem! chcem! chcem! - tentoraz už netlmený vaječnou škrupinou, ešte silnejšie - chcem! chcem! chcem!… Odtiaľ prišiel popud, tam je dôvod, prečo som na svete.
Samozrejme, toto všetko som vnímal, ale uvedomil som si to (a dokázal sformulovať), až keď som dospel. Na druhý deň.
Môj pán má statok. Potom, čo som si obzrel celú dedinu, môžem povedať, že vcelku podpriemerný. Stodolu s poplátanou strechou, stajňu s dvoma kravami (aj na hovädzie pomery mdlého umu), prúžok poľa a jednu veľkú túžbu - byť najbohatší na svete, ešte bohatší ako Vasiľ, sused odnaproti.
Postupne a pomaličky sa dozvedám viac a viac. Väčšie či menšie chcenia prerastajú celou dedinou ako pleseň, všetky dýchajúce zemné zvery za čímsi prahnú.
Také mačky, v nich zostala hmlistá spomienka na čosi, čo nazývajú svojím veľkým plánom. Z toho pochádza ich neopodstatnený pocit hrdosti a nezávislosti: My by sme mohli veľa, keby sme chceli a keby sme si spomenuli. Ale mačacou ctižiadosťou nie je ani tak spomenúť si, ako mať sa dobre. To im stačí.
Psy, tie si myslia, že dôjdu blaženosti, keď urobia, čo ľudským vodcom na očiach vidia. Často, pričasto vidia nesprávne a kto vlastne im má poskytnúť onú blaženosť? Snáď ľudia? Tí na to nemajú ani schopnosti ani povahu.
Ostatné bytosti majú ešte obmedzenejšie túžby, týkajú sa jedla, potomstva, postavenia v kruhu vlastného druhu, a to je vlastne všetko. No, možno ešte zbaviť sa vší, bĺch, majiteľov a iných parazitov.
Žiadne z nich nemajú predstavivosť, ktorá je nutná, aby ich žiadosti mali silu (napríklad priviesť ma na svet). Tú majú len ľudia. A ak z tej sily čosi poskytnú mne, ak nakŕmia môj oheň, ja im na oplátku túžby plním.
Im… vlastne jedinému človeku, tomu, ktorý strávil sedem týždňov s vajcom od čiernej sliepky zašitým v košeli, bez umývania, česania, kostola a modlitieb. A bol pri mojom zrode. On teraz musí použiť tú predstavivosť a rozdeliť svoje ambície na drobné konkrétne (a splniteľné) požiadavky.
Večer sa postavím pred neho a zatrepocem krídlami, nech vidí, že som pri sile. Potom pootvorím zobák a nakloním hlavu, aby som dal najavo, že čakám rozkazy. On sa najprv zatvári rozpačito, veď rozkazovať kurčaťu, to nie je len tak.
A potom mi vysvetlí, čo chce.
* * *
Vezmi zrnko, polož zrnko. Vezmi zrnko, polož zrnko…
Musím priznať, že spočiatku som sa dosť nabehal. Až postupne som prichádzal na to, že ak sa k tomu postavím správne, nie je zväčšujúca sa kôpka pšenice v pánovej sýpke vzdialená od ktorejkoľvek inej v dedine viac ako jeden krok. Tým myslím kurací krok.
Vezmi zrnko, polož zrnko. Vezmi zrnko, polož zrnko…
* * *
Sledujem, ako sa pán prehŕňa rukami v pšenici, ako si púšťa zrná z dlane na dlaň. Počíta vrecia, a na prstoch ráta, koľko za ne dostane na jarmoku. Ja to mám hneď - osemnásť toliarov, ak sa bude jednať aspoň trochu šikovne. On si ešte chvíľu obchytkáva prsty, potom dôjde k rovnakému výsledku.
Osemnásť.
A prečo nie dvadsať?
Osemnásť, to je číslo… neúplné, ako človek bez nohy, osemnástke čosi chýba. Prečo nie dvadsať?
Vidím mu na tvári chmáru, ktorá prekryla šťastný výraz. Potom sa pozrie na mňa, a ja sa opäť vyhrievam v žiari jeho lakoty a upokojujem ho: samozrejme, dvadsať, daj mi ešte jednu noc a budeš mať dvadsať krásnych okrúhlych ligotavých cinkotavých zlatiek. Daj mi ešte jednu noc, jedinú noc. Videl som, že mi rozumie. Prikývne, starostlivo zaviaže vrecia, ešte starostlivejšie zamkne sýpku a nechá ma tu samého, dychtivého pustiť sa do novej úlohy. Ten oheň vo mne opäť horí.
Vezmi zrnko, polož zrnko. Vezmi zrnko, polož zrnko… S pánovou predstavivosťou to nebude až také slávne.
* * *
V dedine stretávam mnoho zemných zverov. Ale len jeden druh ma znepokojuje. Myslím sliepky. Tak sa mi podobajú! Na dvoroch o ne stále zakopávam, zdajú sa mi smiešne a obmedzené… No máme spoločnú krv a zostalo tu akési puto, ktorého sa nedokážem zbaviť.
Kedykoľvek kohút nájde hoci jedinú dážďovku, zvoláva hostinu. Tucet sa ich rozbehne k nemu, hoci vedia, že len tá prvá si naplní zobák. Aj tak tam zakaždým bežia všetky. A čo je najhoršie, ja tiež ledva odolám tomu nutkaniu.
Keď sa objaví silueta jastraba, Kurrrrr! spustí poplach tá, ktorá má na starosti oblohu. Všetky sa utekajú schovať a aj mňa strháva náhla panika. Prečo? Dokázal by som si s ním poradiť.
A keď sa o dvoch paliciach dotacká pánova poloslepá matka (kŕmenie sliepok je jediná robota, ktorou prerušuje vysedávanie na priedomí), pri jej Na na na! Na na na! mi stisne žalúdok a poskočí srdce.
Lebo sa mi tak podobajú?
No sliepky ma ignorujú. Márne sa zamiešavam do kŕdľa, márne vyzývam kohúta na súboj o postavenie, márne ponúkam vypasené húsenice.
Zostáva mi len: vezmi zrnko, polož zrnko. Vezmi zrnko, polož zrnko…
* * *
Sledujem, ako sa pán prehŕňa v kôpke mincí, ako si ich púšťa z dlane na dlaň. Potom ich počíta, stavia z nich stĺpiky (každý znamená jeden toliar) a ukladá ich na dosku stola v radoch po desiatich. Dvesto, mám výsledok hneď, pretože v násobilke som lepší. On ešte prikladá prst na každý stĺpik a pohybuje pritom perami. Keď mu na tretí a štvrtý pokus vyjde rovnaké číslo, konečne je s výsledkom spokojný.
Dvesto.
Presne dvesto. Ani medenák navyše.
Ale dvesto, to je číslo… okrúhle, ako koleso syra, ktoré ti je ľúto nakrojiť, pretože porušíš tú krásnu celistvosť. Dvesto… z toho sa nedá nič minúť. Mať dvesto toliarov, to je to isté ako nemať nič.
Potom sa pozrie na mňa a ja sa opäť kŕmim jeho chamtivosťou a upokojujem ho: samozrejme, toto nie je koniec. Máme pred sebou ďalšie noci. Mám v sebe ďalšie iskry, mám v sebe plameň…
Otvorí okno a vypustí ma do tmy. Dychtivého, žeravého.
Zrnko, zrnko a zrnko.
* * *
Sused Vasiľ s pomocníkmi skladá z voza pokosenú pšenicu. Obďaleč stoja ďalší najatí chlapi, opierajú sa o cepy, počítajú snopy a odhadujú, koľko sa dnes narobia.
Pán to všetko pozoruje skrytý v lieskovom kroví za plotom, tiež ráta snopy, on však chce vedieť, koľko to Vasiľovi vynesie.
Ten odrazu zoskočí z voza, narýchlo prikáže pomocníkom, aby pokračovali, a kamsi sa rozbehne. Až po chvíľke pochopím, že v ústrety dievke s hrabľami na pleci, ktorá sa objavila na ceste. Vyzerá naradostený, rovnako ako tá žena. Už minule som si všimol, že niektorí ľudia sa prudko tešia, keď stretnú iných vybraných ľudí. Bude to mať veľa spoločného s ich rituálmi vedúcimi k potomstvu. Pána to však tiež z nejakého dôvodu zaujme, dokonca sa zmýli v počítaní snopov.
Čudné.
Večer pozorujem pána pri jedle. Krája si plátky slaniny, nabodáva ich na špičku noža a vkladá do úst.
„Vieš,“ hovorí mi pritom, „asi by som sa mal oženiť.“ Odhryzne z chleba a slová prekladá prežúvaním.
„Taká Iľa, to by bola žena pre mňa. Vasiľ si ju nezaslúži.“
Vidím, že mu na perách zostalo pár omrviniek. Spomeniem si na môj prvý deň a priskočím, aby som ich zozobal. Pán sa však odtiahne. Štítivo? Trochu ma to zaskočí. Čo už, týmto dôvernostiam je koniec. Budem mu len prekladať zrná.
„Je dobre urastená. Mocná do roboty,“ pokračuje akoby nič.
Mne je odrazu jasné, že slovo urastená malo iný význam ako schopná robiť.
Tým lepšie. Žiadostivosť ako žiadostivosť. Každá rozpaľuje môj oheň. Budeš mať Iľu.
Najprv skúška: Vytlačím kuracinec do prachu doprostred cesty vedľa obecnej studne. Je to rušné miesto. Určite sa niekto chytí. Prvý si to všimne paholok, ani neviem jeho meno. Vidí na zemi zlatku a tvár sa mu roztiahne do štrbavého úsmevu. Poobzerá sa, či ho niekto nesleduje a vloží si ju do vrecka vesty. Sledujem ho ďalej. Vykračuje si, div nelieta od radosti, čochvíľa nahmatá tú vec vo vrecku, akoby ani nechcel veriť svojmu šťastiu. Míňajúc kostol, urobí to gesto v tvare kríža, vari z vďačnosti. Keď potom znovu siahne rukou do vrecka, neveriaco ju vytiahne zababranú a smradľavú. Radosť sledovať jeho zdesenie.
Vystriehol som Iľu na ceste. Bude musieť prejsť popred pánov dom. Položím kuracinec na cestu pred dom. Ďalší do otvorenej bráničky a ešte jeden hlbšie do dvora. Iľa vojde dnu za zlatkami a… a zvyšok nechám na pána, ktorý už netrpezlivo prestupuje z nohy na nohu za škárou odchýlených dverí.
Iľa si naozaj všimne čosi na zemi, aj sa zohne, aby si to obzrela zblízka. Potom však znechutene pokrčí nos, odpľuje si a kráča ďalej.
Nenaletela. Musí byť chránená. Prežehnaná, pomodlená, alebo čo…
Zahrešenie, ktoré za ozve z domu, je naozaj precítené.
* * *
Párik grošovaných valachov, ktorý si trpezlivo zvyká na pánovo poháňanie, ešte poznačené nadšením čerstvého majiteľa, ťahá celkom rovnomerne. Aj keď cesta do mlyna je dlhá a hrboľatá, sedieť na vreciach plných zrniek, ktoré všetky prešli mojím zobákom, má čosi do seba.
Keď sa mlyn vynorí spoza vŕbovej húštiny, je zrejmé, že tentoraz nie sme jedinými zákazníkmi.
Vasiľ si neveriaco premeriava pánov záprah. Keď sa ten zvíta s mlynárom a vojdú dnu dojednať sa na cene, príde si kone obzrieť zblízka. Uznanlivo, možno aj závistlivo pokyvuje hlavou a potľapkáva Peja po krku. Vyhne sa Kešiho švihajúcemu chvostu, obráti sa k vozu (ledva sa stihnem vtisnúť do úkrytu pod kozlíkom) a rozviaže najbližšie vrece. Naberie za hrsť pšenice. Každé zrnko je veľké a ťažké (veď som ich vyberal naozaj starostlivo) a leskne sa na poludňajšom slnku ako mosadz. Opäť uznanlivo pokýva hlavou a vysype ich späť do vreca. Už-už ho chce zaviazať, keď sa zarazí a znovu siahne dovnútra. Tentoraz si zrno prezerá celkom zblízka. Zahreší a vyberie ďalšiu hrsť, po nej ďalšiu a ďalšiu. Zo svojho miesta vidím, ako bledne v tvári. Poplašene sa poobzerá. Potom rozviaže druhé vrece a opäť skúma zrno. Čo len tam vidí? Čo tam môže vidieť? Ledva sa mi podarí potlačiť zvedavosť. Vtom vrznú dvere. Vasiľ napochytre zaviaže vrecia a tvári sa, že si obzerá kone.
„Pekný… onen… záprah…,“ nadhodí nepresvedčivo, keď sa pán priblíži. Ten len čosi neurčité zahundre a hodí si na chrbát prvé vrece, aby ho odniesol do mlynice.
Vasiľ konečne odkráča a ja sa vrhnem k rozsypaným zrnkám pšenice, aby som ich preskúmal skôr, ako sa stanú korisťou mlynárových tučných sliepok. Čo len na nich videl?
Zistím to v okamihu. Každé, celkom každé zrnko má jeden z končekov čierny, spálený na uhoľ.
Ten môj oheň. Môj oheň.
* * *
Nasledujúce dni Vasiľa nespúšťam z očí. Očividne sa ešte nerozhodol, či to niekomu povie. Raz zastaví na ceste farára, ale nakoniec zvrtne rozhovor na opravu strechy zvonice. Zmenilo sa akurát to, že na noc púšťa Strelu z reťaze. Naivný hlupák. Možno toto je situácia, keď by som sa mal zasmiať, ako občas ľudia zvyknú.
V stredu však urobí zásadný krok. Pozve do domu starú Teru, žobráčku a príležitostnú bylinkárku. Cez okno sledujem, ako sa ona nedôverčivo posadí na okraj lavice a neveriacky hľadí na Vasiľa, ktorý jej nalieva pohárik pálenky. Dychtivo po ňom siahne, ale on uhne rukou a čosi sa jej pýta. Cez sklo nepočujem slová, no zmysel mi je jasný. Už len podľa toho, ako Tera zbledne a chytí sa za ústa. Krúti hlavou, ale zároveň visí pohľadom na poháriku a ja nepochybujem, že povie všetko, čo vie. Ide len o to, koľko toho vie.
A čo s tými vedomosťami urobí Vasiľ.
Spočiatku som na pochybách. V nedeľu ide do kostola, ako vždy. A je umytý a učesaný. Večer ho však prichytím, ako hľadí ponad pánov plot. Stojí tam veľmi dlho, až sa rozhodnem, že čosi skúsim. Ukážem sa mu tak, ako čaká, mokré čierne kura s kláskom v zobáku. Nech si myslí, že ma prichytil. Tomu hodenému kameňu sa uhnem celkom poľahky.
O pár dní je všetko jasné. V noci sa bez prekážok dostanem do jeho domu. Veď nad dverami už nevisí krížik, aj modlitebná knižka na podobločnici chýba.
Vasiľ chrápe, prikrytý perinou v pásikavej obliečke. Ja mu stojím na hrudi v opare jeho starého potu a pouzlených mastných vlasov a uvažujem, čo robiť. Sám sa vzdal ochrany, som pánom nad jeho životom. Som v pokušení upchať mu ústa a nos perím. Alebo vyzobnúť mu oči. Zob, zob. Určite by som stihol obe, skôr než sa zobudí. Bolo by to aj zábavnejšie, aj chutnejšie. Alebo podpáliť perinu? …ehm, trápne.
Pod nohami cítim tlkot. Rozbúchať mu srdce natoľko až pukne? Myslím, že by som dokázal aj toto. Už som takmer rozhodnutý, keď si uvedomím, že tlkot je zdvojený. Tá hrča - vajce od čiernej sliepky zašité do košele, už nie je len vajce. Aj odtiaľ už prichádza slabý šelest, ozvena ozveny, zárodok nového srdca.
Viac než kurča. Nikdy som nestretol…
To nie. Nikoho nepotrebujem. Kto to kedy videl, dvoch zmokov v dedine! Mal by som ich zabiť. Oboch, Vasiľa, aj to kurča.
Ale…
Niekto ako ja…
Myslím, že by to mohlo byť zaujímavé. Ešte šesť týždňov…
