e na Balkáne.
Irak nie je postkomunistická Európa ani Balkán. Saddámov režim bol krutejší a úcta k ľudskému životu menšia. Iračania nemajú ani minimálnu skúsenosť s demokraciou a mnohí odborníci upozorňujú, že sa tam ani nedá preniesť.
Niečo sa však preniesť dá. Britský historik z Oxfordu Timothy Garton Ash povedal prednedávnom rozhlasovej stanici Slobodná Európa, že „hlavným poučením z pádu komunizmu vo východnej Európe je, že spoločnosť sa môže a dokáže obnoviť, a to aj z dlhších období totality a represií“.
Mnohí ľudia v krajinách bývalého socialistického bloku prežívali pád Saddámovho režimu s pocitom, že prežili čosi veľmi podobné. „Iračania teraz cítia to isté, čo sme cítili my. Oslobodili sa od strachu,“ povedal líder rumunskej revolúcie proti Ceaucescovi Petre Roman.
„Spamätávanie sa z totality je spamätávaním sa z nočnej mory,“ povedal denníku The Washington Post bývalý český disident a súčasný veľvyslanec v Spojených štátoch Martin Palouš. „Nočná mora zmizla a ste zrazu na dennom svetle, spomienky sa však vracajú. Vidíte ľudí, ktorých ste videli aj predtým, a nie všetci sú obete. Niektorí z nich sú aj kati.“
Timothy Garton Ash odporúča, aby sa pred súdy (najlepšie špeciálny Medzinárodný tribunál OSN) postavili len najvyšší predstavitelia režimu, ktorí nesú zodpovednosť za najhoršie zločiny. Ostatným, radovým členom strany či tajnej služby, by mali zakázať pôsobiť vo vyšších funkciách.
Na rozdiel od východnej Európy však nemožno pristúpiť k členom vládnucej strany Baas ani k bývalým tajným s takou nežnosťou. Iračania by podľa Asha nemali dovoliť, aby sa z Baasu stala nová sila tak ako postkomunistické strany v Európe.
V utorok sa v Iraku začali rozhovory o budúcom usporiadaní krajiny. Od začiatku je jasné, že to nebude ľahké. Len obnova dodávok elektriny a vody bude podľa amerických generálov trvať týždne. Koľko môže trvať obnova vlády?
S pádom diktatúry sa zvyčajne končí aj jednota opozície. Tak to bolo u nás na začiatku 90. rokov, ale aj v Rusku po cárovi či v Juhoslávii po Miloševičovi. Dovtedy jednotné frakcie, ktoré spájal odpor k režimu, začali bojovať proti sebe a uvoľnili tak priestor populistom, extrémistom.
V Iraku je to ešte zložitejšie. Tam nebola protisaddámovská opozícia jednotná ani doteraz. Sunniti, šíiti, Kurdi, exilanti, monarchisti, bývalí vojaci, islamskí radikáli, umiernení. Len ťažko si možno predstaviť, že by sa dokázali dohodnúť, a hlavne s Američanmi po boku.
Pri takejto rozdrobenosti stojí tiež za námahu naštudovať si posledné dejiny Juhoslávie. „V Bosne aj v Kosove sme urobili veľkú chybu, keď sme nepochopili, že najdôležitejšie je obnoviť vládu zákonov. Mysleli sme si, že na prvom mieste je demokracia,“ povedal agentúre Reuters Paddy Ashdown, ktorý je na čele bosnianskej mierovej misie. „Práve preto vzniklo bezvládie, a toto vákuum naplnili kriminálne a korupčné skupiny.“ Spoločnosť preto trpí dodnes. Poriadok nie je v Kosove ani v Juhoslávii. Tam prednedávnom práve mafiánske skupiny napojené na politikov zabili premiéra Djindjiča.
Profesor politológie na Standforde Michael McFaul upozorňuje, že spojenci to musia vyriešiť aj preto, že v chaose po páde diktatúry sa k slovu rýchlo dostanú extrémisti. Tyrana môže vystriedať nový vládca tvrdej ruky. Vidieť to už teraz, keď Iračania demonštrujú proti rabovaniu. Stále častejšie opakujú, že za Saddáma bol aspoň poriadok. Vrátiť ho musia spojenci s novou vládou. Keď to neurobia rýchlo, urobia to za nich iní, ktorí ihneď prevalcujú zárodky demokracie.
Je však v Iraku vôbec možné obnoviť poriadok? Demokraciu? Nie sú spory príliš hlboké a odpor k Amerike a Západu príliš silný? Môže Irak vôbec vydržať v tejto podobe?
Ash opäť odkazuje na Balkán: „Poznanie z Balkánu nám jasne hovorí, že vo všeobecnosti je lepšie, keď sa štáty nerozpadajú, nie však za každú cenu.“
MATÚŠ KOSTOLNÝ
