Monika Rybanská ochorela na rakovinu krvi – leukémiu, keď mala šesť rokov. Desať mesiacov ju intenzívne liečili v Detskej fakultnej nemocnici na Kramároch. Po krátkom zlepšení sa jej stav v septembri 2002 zhoršil. Lekári boli k rodičom otvorení. „Dali nám na výber – nemocnica a liečba chemoterapiou až po smrť alebo návrat domov,“ hovorí Monikina mama Silvia Rybanská.
Rybanskí sa rozhodli vziať dcérku domov do Komárna. „Vedela som, že to bude pre ňu najlepšie. Za tie mesiace, čo som bola s Monikou v nemocnici, som videla na oddelení umierať niekoľko detí,“ hovorí Monikina mama. „Deti smrť cítia rovnako ako dospelí.“
Monika patrila medzi prvých pacientov detského mobilného hospicu. Doma v komárňanskom byte dostala všetko, čo si jej choroba vyžadovala a čo jej ešte mohlo pomôcť – dýchací prístroj, infúzie, špeciálny matrac. Zdravotná sestra k nej chodila dva-trikrát týždenne. Aspoň raz za týždeň prišla lekárka. „Bola to nesmierna pomoc,“ spomínajú manželia.
S Monikou mohla byť aj sestra, ktorá do nemocnice na onkologické oddelenie prišla len občas. Hoci choroba postupovala neúprosne, Monika bola na tom oveľa lepšie. „Počas tých dvoch mesiacov, čo sme boli doma, sme niekoľkokrát išli späť do nemocnice na transfúziu. To vždy veľmi zle znášala. Už na schodoch, keď sme ju niesli do auta, začala plakať, bála sa, že tam zase zostaneme,“ hovorí mama.
Nasledovali dlhé bezsenné noci, ťažké dni. „V poisťovni som raz chcela zariadiť pre Moniku preplatenie drahších liekov. Prvý prístup bol – načo vám sú, veď ona už umiera,“ hovorí mama.
Veľkou oporou bola psychologička. Prišla každý týždeň a hrala sa s Monikou aj niekoľko hodín. „Jej poslednej sa dcérku podarilo začiatkom novembra rozveseliť,“ hovorí Rybanská. O dva dni Monika zomrela. (mar)
