Prečo sa ľudia v Japonsku stávajú bezdomovcami? Predtým sa nimi stávali robotníci z vidieka. Otec rodiny prišiel v zime do veľkomesta, aby tam krátkodobými prácami zlepšoval rodinný rozpočet, keďže sa nemohol venovať poľnohospodárstvu. Stalo sa však, že pomíňal peniaze na alkohol alebo hazardné hry a keď prišla jar, na dedinu sa už nevrátil. Rodinné putá takíto muži pociťovali ako okovy, a tak sa ich niektorí rozhodli zbaviť. Radšej sa stali ľuďmi bez domova.
Dnes je však situácia iná. Pre ekonomickú recesiu začali o strechu nad hlavou prichádzať aj ľudia, ktorí pracovali ako obchodníci. Pri prudkých zmenách a reštrukturalizácii firiem dostali výpoveď. Lenže v Japonsku sa rodina k mužovi, čo prišiel o prácu, stavia chladne. Nemôže si dovoliť utešovať ho, lebo treba splácať pôžičku na dom či iné záväzky. Na japonských mužov je to veľký tlak, preto niektorí žene ani neprezradia, že museli z firmy odísť. Hoci nemajú prácu, ráno si vezmú oblek a ako vždy, odídu z domu. A neskôr jednoducho utečú. Dom ostane žene alebo deťom.
Problém je aj v tom, že v Japonsku je hlboko zakorenená tradícia jediného zamestnania na celý život. Obchodníci a úradníci, ktorí mali dobré miesto, nemajú chuť po odchode z firmy začínať znova. Bezdomovec, ktorý bol predtým manažérom, rozprával svoj príbeh v televízii. „Je lepšie byť bezdomovcom, ako nechať sa dirigovať nejakým mladíkom.“
Hoci jeho nešťastie vyplývalo z veku, pomyslel som si, že je to veľmi chabý argument. Hoci sa nezamestnanosť oproti minulosti zvýšila, stále je len 5,5 percenta. Ak človek nežiada luxus, práca sa vždy nájde.
Bezdomovci si robia prístrešky z lepenkových škatúľ v parkoch a na brehoch riek. Na škatuľu dajú nepremokavú plachtu, aby sa chránili pred dažďom. Niektorí si do „domu“ obstarajú aj malý plynový sporák a televízor. Ľahko si zoženú i potraviny, ktorým vypršala záručná lehota. Jedlo rozdávajú aj charitatívne organizácie. Všetky príbytky sa tisnú k sebe a ich obyvatelia si vytvoria malú komunitu. Objavuje sa tam aj šikana, existuje hierarchizácia bezdomovcov. V noci ich napádajú mladiství zločinci – len z nudy, aby zabili čas. Hoci delikventi predstavujú hrozbu, mnohí bezdomovci považujú tento spôsob života za príjemný.
Ale rovno poviem, nie sú to žobráci. Nespomínam si, že by som v posledných rokoch videl v Japonsku žobrákov. Videl som však žobráka v centre Bratislavy, a šokoval ma. Bolo chladné popoludnie uprostred zimy. Muž si kľakol na chodník, vystrčil plechovku, ktorú zvieral oboma rukami, a schúlil sa na chodníku. Hoci niekto mu občas hodil do plechovky drobné, muž sa ani nepresvedčil, čo tam má. Len mlčky prevrátil plechovku. Keďže sa vôbec nehýbal, všetok sneh, čo padal, mu ležal na pleciach obnoseného kabáta. Žobrák môže dostať nejaké drobné, ale tvrdo si ich zaslúži. Keď som videl žobrákov a bezdomovcov na Slovensku, už japonských bezdomovcov neľutujem.
Autor: MASAHIKO
