„Teba sa pýtať nebudem, ty si debil, aj tak to nebudeš vedieť,“ hovoril často jednému žiakovi učiteľ z východného Slovenska. Ak ten žiak prišiel do školy v pokrčených šatách, ušlo sa mu: „Si ako špinavá vreckovka, ktorú podupal kôň a ošťal pes.“
Matka podala sťažnosť riaditeľke, kde pomaly upadla do zabudnutia. O správaní učiteľa preto informovala Štátnu školskú inšpekciu. Tá začala prípad prešetrovať a zistila, že matka má pravdu.
Žiaci bez problémov inšpektorom potvrdili, že učiteľ ich spolužiakovi nadával, ba čo viac, priznali, že to už bolo takmer denným koloritom. Učiteľ v ospravedlnení matke napísal: „Po 22 rokoch triednictva som si neuvedomil, že moje nevhodné výrazy ublížia žiakom.“
Na vybavenie každej sťažnosti treba veľa odvahy, ale aj trpezlivosti. Dokazovanie totiž nie je jednoduché. „Spravodlivosť sa hľadá strašne ťažko,“ uznávajú kontrolóri.
Problémom sú najmä dôkazy - kdejaké ústne dohody, prísľuby či reči typu jedna babka povedala sa totiž nedajú takmer vôbec dokázať. Podobne aj anonymné sťažnosti na branie úplatkov.
Napriek tomu, že do škôl chodí niekoľko stotisíc žiakov a študentov, vlani ministerstvo školstva aj Štátna školská inšpekcia prijali dovedna len 522 sťažností.
Napriek tomu, že sťažnosti na školstvo a učiteľov počúvame na každom kroku, oficiálne sa sťažujeme málo. Navyše, pri podávaní sťažností robíme kopec chýb.
Viete, ako sa správne sťažovať a u koho? Na čo sa ľudia vlani v oblasti školstva najviac sťažovali?
Prečítajte si v utorok, v prílohe Škola a rodina
