Vodca Irackého národného kongresu Ahmed Šalabí diskutuje s kmeňovými náčelníkmi. Nie je však presvedčený, že by mali byť zastúpení v dočasnej vláde. FOTO - REUTERS
Zdá sa, že Američania mali viac-menej jasno v tom ako Irak zlomiť vojensky, nie sú však celkom pripravení na to, čo robiť teraz. Zmätočné signály a vyhlásenia, ktoré charakterizovali prvé hodiny po páde Saddáma, sú toho jasným dôkazom.
Je viac ako isté, že Washington nie je jednotný v niektorých zásadných otázkach. Ide o mieru zastúpenia exilu a domácej opozície v dočasnej vláde, rýchlosť, s akou má byť nastolená a meno človeka, ktorý bude spolu s generálom Garnerom krajinu do ustanovenia „normálnej“ vlády reprezentovať.
Deliaca línia sa vinie medzi „jastrabmi“ - teda ministrom obrany Donaldom Rumsfeldom, jeho námestníkom Paulom Wolfowitzom, čiastočne viceprezidentom Dickom Cheneym, vplyvným mužom Washingtonu Richardom Perlom a šéfom diplomacie Colinom Powellom. Na Powellovej strane sú podľa amerických denníkov aj ľudia zo spravodajských služieb.
Spory sa prejavili v stredu, keď Cheney oznámil, že už zajtra sa v Násiríji stretnú Američania s viac ako štyridsiatkou irackých predstaviteľov, aby prerokovali budúcnosť krajiny. Túto správu vzápätí dementoval Biely dom aj ministerstvo zahraničných vecí: stretnutie bude, ale neskôr.
Podľa analytikov, nešlo o administratívny nedostatok komunikácie, ako skôr o súboj dvoch predstáv o budúcom Iraku. Jastrabi by chceli dočasnú vládu zostaviť čo najskôr a stavajú hlavne na šéfa Irackého národného kongresu Ahmeda Šalabího. Na toho sa však s rozpakmi pozerá rezort zahraničia aj CIA. Šalabí je podľa spravodajských dôstojníkov v Iraku neznámy a má viac kontaktov vo Washingtone ako v Bagdade. Je podozrivý aj z machinácií s americkými peniazmi na iracký odpor.
Šalabí je problematický aj z iného dôvodu - je síce prozápadný, nechápe však štruktúru irackej spoločnosti. V stredu napríklad kritizoval výber perspektívnych irackých predstaviteľov, čo urobili Američania. Je v ňom podľa neho veľa kmeňových náčelníkov. Ich prítomnosť naopak víta šéf diplomacie Powell, podľa ktorého by práve kmeňových náčelníkov a náboženských vodcov mali oslovovať pri zostavovaní dočasnej vlády.
Šalabí sa dostal aj do sporu s generálom Garnerom, ktorého obvinil zo zlej humanitárnej situácie na juhu Iraku.
Americkým plánom na zostavenie dočasnej vlády zasadila ranu aj neochota najväčšej šíitskej opozičnej skupiny - Najvyššej rady islamskej revolúcie podieľať sa na rozhovoroch. Dôvodom je vojenská prítomnosť Američanov v krajine.
Washingtonská administratíva dumá aj nad tým, aký Irak vlastne chce - úplnú demokraciu a žiarivý príklad pre celý región, alebo čiastočnú demokraciu saudskoarabského typu, ktorá nebude ohrozovať ostatných?
Aj v tejto otázke na seba narážajú vizionárski neokonzervatívci a ich predstava o ustanovení demokracie na celom Blízkom východe a skeptickí pragmatici, ktorí neveria, že v moslimskom svete zavládne západný model.
Americký profesor medzinárodných vzťahov Donald Steel upozorňuje, že Američania sa veľakrát pokúsili reformovať svet a jeho časti, vždy sa však stiahli, pretože cítili, že by zaplatili vysokú cenu: „Ak by ich inštalovanie demokracie v Iraku stálo veľa životov a síl, prestali by tento proces podporovať.“
To je možno príčina toho, prečo sa do obnovy Iraku púšťajú tak rozpačito a neisto.
