Tréner Slovana Július Šupler prvýkrát získal slovenský titul. ŠTARTFOTO - JÁN SÚKUP
JÚLIUS ŠUPLER vyfajčil svoju prvú trénerskú cigaru po víťazstve novej reprezentácie Slovenska v olympijskej kvalifikácii v Sheffielde 1993. Rok predtým síce s kolegom Františkom Hossom oslavoval federálny titul s trenčianskou Duklou, ale dymiaci zvyk priniesol zo zámoria do reprezentačnej kabíny až Peter Šťastný. V utorok večer si 52-ročný rodák z Popradu pri mantineli košického štadióna s chuťou bafkal po triumfe svojho Slovana v slovenskej ST extralige.
Kam zaradíte tento titul v zbierke svojich trénerských úspechov?
„Neodvážim sa zostaviť hierarchiu. Silné boli pocity v Trenčíne v roku 1992 po prvenstve vo federálnej lige, ale aj v americkom Portlande po zisku Memorial Cupu. Pre slovenský hokej však boli možno významnejšie víťazstvá v C (1994) a B (1995) kategórii majstrovstiev sveta, ktoré ho vyniesli z dna medzi elitu.“
Po návrate z dvojročného pôsobenia v Amerike a nedokončenej sezóne v pražskej Sparte bola vo vás čitateľná, i keď verejne nevyslovená zatrpknutosť. Pred priekopnícky odvážnym odchodom do zámoria ste sa lúčili s nádejou, že získanými poznatkami raz pomôžete slovenskej reprezentácii. Po návrate vás však rozhodujúci ľudia nechali bokom. Istou kompenzáciou bola sezóna s dvadsiatkou. Vnímate to tak?
„Presne. Po návrate na Slovensko som sa dostal do situácie, že potrebujem niečo znovu dokázať. Striebro s mladým tímom Dukly pred dvoma rokmi po semifinálovom vyradení majstrovského Slovana zrejme nebolo pre vtedajšie vedenie Trenčína dosť, keď sa v nasledujúcej sezóne so mnou rýchlo rozlúčilo. Preto prežívam titul so Slovanom ako satisfakciu aj v týchto súvislostiach.“
Koncom novembra to v hre Slovana škrípalo. Aj vedeniu dochádzala trpezlivosť a v zákulisí sa hovorilo, že sa vám trasie stolička. Ako ste z toho vybŕdli?
„Súhra naozaj viazla, výkonnosť bola kolísavá. S vedením sme mali otvorenú výmenu názorov. Ja som žiadal dôveru, trpezlivosť a sľúbil som titul.“
Vydobyli ste si však aj väčší vplyv pri výbere či výmene hráčov?
„Usúdil som, že dozrel čas, aby som pritlačil na pílku. Okrem toho sme si ostro vydiskutovali isté prešľapy, no dohodli sme sa, že ich nebudeme vynášať von.“
V minulosti ste boli uznávaným špecialistom na finalizáciu mladých talentov, vybrúsili ste osobnosti ako Pálffy, Petrovický, Jánoš, Sekeráš, Smerčiak. Teraz v Slovane ste optimálne zložili orchester z hotových hráčov. Čo je pre trénera ťažšie?
„Práca s mladými je ťažšia, tvrdšia, tŕnistejšia, dlhšia. S hotovými hráčmi, ktorí sú technicky i takticky vyzretí, vystupuje do popredia úroveň komunikácie. V mojej trénerskej filozofii dominuje vzájomný rešpekt. Nepristupoval som k hráčom direktívne, ale partnersky. Bol som milo prekvapený ako vysoko profesionálne pracovali počas celého play off.“
Zdeno Cíger?
„To je symbol spomínanej filozofie. Nesmierne si ho vážim ako hokejistu i človeka. Chápeme sa aj vnútorne, bez slov. On najvýstižnejšie aj k ostatným prehovorí na ľade svojou vodcovskou hokejkou.“
