BRATISLAVA – Verejnosť často kritizuje spôsob prípravy i výslednú podobu zákonov, ktoré prijímajú poslanci parlamentu. Aj keď sa občania k návrhom zákonov môžu už vyjadrovať, ich podnety zostávajú neraz nepovšimnuté.
Pripomienky občanov sa stratia v spleti úradníckych fráz a ak aj nie, v porovnaní s pripomienkami odborov, komôr či samosprávy majú len malú šancu na presadenie. Vyriešiť to má zákon o účasti verejnosti v legislatívnom procese z dielne Odboru boja proti korupcii Úradu vlády.
Zákonom by sa mal rozšíriť okruh účastníkov pripomienkového konania, ktorý dnes tvoria len ministerstvá a zopár dotknutých subjektov. „Návrhy môžu byť automaticky posielané každému, kto požiada o zápis do registra adresátov,“ hovorí riaditeľ odboru Ján Hrubala. Ďalším prínosom úpravy je tzv. notifikačný princíp. „Každý návrh musí jeho predkladateľ zverejniť ešte pred tým, ako sa o ňom bude hlasovať.“ Občan sa tak podľa Hrubalu nebude musieť k návrhom zákonov „krvopotne prebíjať“.
Dôležité je však splniť dve základné podmienky – mať prístup k internetu a hlavne chcieť. „Keď verejnosť zostane pasívna, nič sa nebude diať,“ poznamenáva Hrubala.
Súhlasí aj právnik Tomáš Kamenec, spoluautor zákona o slobodnom prístupe k informáciám: „Nedá sa to dosiahnuť zákonom, dá sa to dosiahnuť výchovou. Ale zákon to musí umožniť.“
Akú má občan šancu, že jeho podnety nebudú zmetené zo stola, sa však podľa právnikov povedať nedá. „Istotu, že jeho pripomienkam bude vyhovené, samozrejme, nemá,“ hovorí Hrubala. Podľa Kamenca to ani nemôže očakávať. „Treba si uvedomiť, že pripomienkujúci nemusí mať vždy pravdu,“ pripomína.
Hovorca ministerstva spravodlivosti Richard Fides tvrdí, že pripomienky neberú na ľahkú váhu. „Každou z nich sa seriózne zaoberáme.“ Podľa šéfky legislatívneho odboru sekcie civilného práva, ktorý ich posudzuje, sú vraj niektoré z nich „také vecné, že sa nimi zaoberajú do tej miery, ako by sa dali zapracovať do návrhov zákonov.“ (joč)
Ako pripomienkovanie funguje dnes
Občania, ak chcú posilniť svoje šance na presadenie svojich podnetov, môžu využiť inštitút tzv. hromadnej pripomienky. Ak má byť pripomienkovaný návrh zákona, musí byť ľudí najmenej 500, ak iný predpis, najmenej 300. Ak navrhovateľ (najčastejšie ministerstvo) pripomienku nezapracuje, musí to zdôvodniť, ak s tým však občania nesúhlasia, môže sa stať predmetom tzv. rozporového konania medzi zástupcami občanov a navrhovateľa. Občania by preto pre každý prípad mali niekoho splnomocniť zastupovaním, inak navrhovateľ nemá voči komu vystupovať. Ak sa rozpor ani tak nevyrieši, rozhodne vo veci vláda. (joč)
Spor o infozákon
Pravdepodobne prvýkrát v histórii využili občania inštitút hromadnej pripomienky, aby vyjadrili nesúhlas s návrhom novelizácie zákona o slobodnom prístupe k informáciám v marci 2002. Vyše 500 občanov, najmä aktivistov mimovládnych organizácií, cez internet pripomienkovalo návrh ministerstva školstva, ktorý podľa nich zavádzal isté obmedzenia pri sprístupňovaní informácií.
Koncom mesiaca sa preto uskutočnilo rozporové konanie medzi zástupcami iniciatívy „Za dobrý zákon o slobodnom prístupe k informáciám“ a zástupcom predkladateľa, ministrom školstva Milanom Ftáčnikom. Ministerstvo vo väčšine rozporovaných bodov ustúpilo. (r)
