Nebýva zvykom, aby spisovatelia debutovali po štyridsiatke. Týka sa to hlavne básnikov, lebo akosi mlčky sa predpokladá, že poézia je čosi, čo súvisí s raným vekom, dokonca s postpubertou. Košický básnik Tibor Kočík (1952) patrí k týmto výnimkám, lebo svoju prvú zbierku Vnútrozemie vydal až roku 1995; potom mu však v rozpätí pár rokov vyšlo krátko za sebou niekoľko básnických knižiek, ba už tu máme aj výber z jeho poézie Vnútorný pohyb (Agentúra K - Kristíny Rybárovej, Košice 2002).
Zostavovateľ a autor doslovu Igor Hochel zaradil do výberu 99 básní, ktoré dokumentujú krivku Kočíkovho umeleckého vývinu i motivickú a tematickú pestrosť jeho lyriky. Vyplatilo sa mu „čakanie na seba“, lebo tu nevidno začiatočnícke štádium ani v básnickej technike, ani v životnej skúsenosti. S tým nepochybne súvisí aj to, že je skôr básnikom intelektu než emócie, skôr rozvahy než vášne, skôr analýzy než registrácie.
Uvažuje ako zrelý muž a básnik, ktorý si už vie na všeličo odpovedať, no nanovo si kladie otázky esenciálne a existenciálne, lebo pozná cenu samoty bytia i z bytia. „Metastázou ničoty / je napadnutá tvoja duša,“ píše v jednej básni, ale to nie je jeho trvalý stav; má básne ľúbostné i rodinné, kde veľmi podmanivo vyjadruje ľudskú spolupatričnosť, ktorá nie je daná, ale takisto ako láska sa vždy opakovane získava po napätiach, konfliktoch, omyloch. Kočíkove reflexie sú zväčša gnómické a jadrné, k efektu prispieva aj autorova hra so slovom.
Iný postup uplatnil v básňach z oddielu Dlhá jazda, ružová záhrada: opakuje tie isté verše vždy so zmeneným slovosledom, napríklad šesťriadkovú strofu tvoria variácie verša „láska na prvý pohľad býva posledná“, čím sa dosiahla mnohovýznamovosť a zároveň je v tom aj určitá nuda stereotypu, ktorá zvlášť vyniká v básňach erotických.
Spomedzi ostatných textov sa nápadne vyníma básnické pásmo Grafiti. Kočík zmenil dikciu i tóninu, lyrik meditatívny vyslovujúci sa stíšeným hlasom, tu naraz buráca, revoltuje a protestuje proti politickým sprejerom, ako nazýva všetkých zneužívateľov moci: typicky spoločensko-kritická báseň, ktorou sa kompletizoval obraz tohto pozoruhodného básnika.
Zhodou okolností sa mi na stole ocitla aj knižka ďalšieho košického básnika Radovana Brenkusa Rekviem v prachu (Spolok slovenských spisovateľov, Bratislava 2002). Autor, ročník 1974, debutoval zbierkou Pochod mŕtvych (1997) a už tieto názvy sú príznačné. Aj v básňach doslova fanatická posadnutosť smrťou, prázdnom, rozkladom, rozvalinami. Brenkus trpí predstavou neexistencie vlastného ja, akoby nebol doteraz našiel svoju neopakovateľnú individualitu („ja je každý“), čiže seba-vedomie. V tomto je desivo dôsledný, pravý opak Narcisa, zdá sa mu, že sa pohybuje v začarovanom kruhu („čím ďalej od konca, tým bližšie k nemu“), nevie, čo si počať s „holým bytím“ („možno byť alebo nebyť / čo je lepšie?).
Niet tu jedinej básne bez nihilizmu, ani nijakého úniku. Ide asi o najpochmúrnejšiu zbierku básní, aká kedy u nás vyšla. Túto estetiku ničoty dokonale vyjadrila v ilustráciách Hilda Oláhová.
