Hamíd Fatil ukazuje novinárom, akým spôsobom ho mučili dozorcovia väznice v Basre. FOTO – ČTK/AP
Jedni aj druhí sa včera s novinármi mohli prejsť po jej chodbách a celách. Až donedávna v nich prežíval teror irackého režimu.
Adnan Šaker je jedným z tých, ktorí ho zažili na vlastnej koži. Vyzlieka si tričko a ukazuje desiatky jaziev na hrudi. Na chrbte má stopy po horiacich cigaretách. Znetvorená ruka, prsty vykrútené a nefunkčné. Berie do ruky kábel elektrického vedenia, aby názorne predviedol, ako mu dozorcovia spútavali ruky za chrbtom a púšťali do nich elektrický prúd.
Dva dni po oslobodení mesta sa Šaker sa jemu podobní vrátili na miesto, kde zažili najhoršie dni svojho života. Stali sa z nich mediálne hviezdy. Už bez pút prišli osláviť slobodu a pred kamerami a diktafónmi rozpovedať svoje príbehy všetkým, čo chcú počúvať. Hnev a vzdor v nich zostal. „Chcem zabiť všetkých zo Saddámovej strany Baas. Chcem zabiť Saddáma,“ opakuje podľa denníka The Washington Post Šaker.
Ďalším bývalým väzňom je Ali Nassír. Uväznili ho pred šiestimi mesiacmi. Na otázku prečo, neodpovedá. „Pretože bol šíit a modlil sa,“ hovorí zaňho starší muž.
„Je to miesto zla,“ šepká reportérovi BBC Hamíd Fatil. Vie, o čom hovorí. Do väznice ho priviedli s dvoma bratmi. Dodnes nevie, kedy a ako zomreli.
Biely lev, ako znie prezývka budovy, ešte aj dnes naháňa strach. Niektoré cely nemajú žiadny zdroj svetla – čerstvý vzduch sa sem dostane len cez škáry. Ich steny pokrýva hmyz a špina. Na zemi ležia plynové masky a fľaše s chemikáliami. Okrem nich je väznica prázdna. Len stohy papiera s odtlačkami a fotografiami mŕtvych.
Novinári majú prehliadky dosť. Až keď vyjdú spoza múrov väznice, ocenia možnosť slobodného nádychu čerstvého vzduchu. Teraz dostatočne chápu irackú radosť.
MARIAN MAJER
