V Iraku aj v Bagdade môžu čakať tisíce Saddámových verných na príležitosť vystreliť. Mnohí z nich vedia, že ich po páde diktatúry nič dobré nečaká. Určite ešte držia Saddámovo rodisko Tikrít, ktorý môže byť miestom poslednej bitky namiesto pôvodne očakávaného Bagdadu. Bude to ich posledná príležitosť použiť chemické zbrane.
Ale stalo sa to, čo býva pri páde diktatúr najpodstatnejšie. Iračania sa prestali báť. Miestne pomery poznajú predsa len najlepšie. Ak vyšli do ulíc a nebáli sa ukázať svoje tváre pred kamerami, je to istejší znak konca tyranovej moci než všetky analýzy CIA.
Iracký štátny a stranícky aparát, tajná služba i polícia, akoby sa z Bagdadu cez noc vyparili. Možno sa niekde v úkryte pripravujú na hrdinský boj do poslednej kvapky krvi, ale pravdepodobnejšie je, že horúčkovito zháňajú potvrdenia, že boli hrdinami protisaddámovského odporu.
Bagdad padol bez toho, aby sa oň vlastne bojovalo. Nesplnila sa síce pôvodná americká nádej, že sa diktatúra zrúti do týždňa, nesplnili sa však ani pesimistické predpoklady o mesiacoch bojov, novom Vietname či „Saddamogradu“.
Problémy sa však nekončia. Vojaci budú celkom iste ešte musieť bojovať o úplné ovládnutie Bagdadu a územie severne od hlavného mesta. Časť prívržencov režimu môže pokračovať v partizánskom boji a samovražedných útokoch a spôsobiť veľa nepríjemností. Zomrú ďalší spojeneckí vojaci aj irackí civilisti. To však nič nezmení na tom, že ich obeť nebola zbytočná. Saddámova diktatúra padla.
Úlohy spojencov v Iraku sa však vojenským víťazstvom nekončia. Likvidáciou diktatúry na seba vzali obrovskú zodpovednosť. „Srdcia a mozgy ľudí nie je možné získať, ak diktatúru nahradí anarchia,“ napísali včera londýnske Times.
Spojeneckí vojaci budú musieť zakročiť voči drancovaniu. Na dlho im prischne úloha policajtov a udržiavateľov verejného poriadku. Bez pomoci miestnych si neporadia. Kde však vziať ľudí, ktorí majú medzi svojimi autoritu a pritom sa príliš nezaplietli s diktatúrou.
Príslušníci irackej opozície, ktorí žijú dlhé roky vzahraničí, sa na túto úlohu hodia iba čiastočne. Často sú to nedôveryhodní ľudia, odtrhnutí od domácich pomerov a miestni ich neberú vážne.
Problémom bude udržať mier medzi jednotlivými etnickými, politickými či náboženskými skupinami irackého obyvateľstva. Možno sa to opäť nezaobíde bez použitia násilia a bez toho, aby sa západní spojenci nepostavili proti svojim nedávnym spolubojovníkom.
Prvé varovné signály už prišli. Iba jednoznačná vyhrážka leteckým útokom prinútila včera jedného do Iraku čerstvo sa navrátivšieho opozičného vodcu, aby aj so stovkami svojich ozbrojencov opustili mesto Amara, ktoré bez súhlasu spojencov zabral a začal si v ňom zriaďovať svoje malé panstvo.
Rozhodli to šíiti
Jedným z rozhodujúcich faktorov úspechu Američanov bolo aj to, že sa na ich stranu po dlhšom váhaní pridali irackí moslimovia šíitskeho vyznania. Tí tvoria zhruba 60 percent obyvateľov krajiny.
Veľký ajatolláh Mirza Al Sistání, najvyššia autorita šíitov (Saddám ho držal v domácom väzení), vydal pred týždňom fatwu (záväzné nábožensko-právne stanovisko pre všetkých veriacich), v ktorej svojich prívržencom vyzval, aby spojencom nekládli odpor. Mnohí zo šíitov však nakoniec išli aj za hranice určené ich duchovnými vodcami. Nielenže amerických vojakov v Bagdade nadšene vítali, ale im aj pomáhali. Poskytli im informácie a miestami sa dokonca aktívne postavili proti polovojenským jednotkám Saddámových fedajínov a vyháňali ich zo svojich ulíc.
Irackí šíiti sú však veľký problém. Ich duchovní vodcovia stáli síce v opozícii voči Saddámovej diktatúre, no nie sú to žiadni demokrati v západnom zmysle. Ich príkladom je fundamentálna náboženská diktatúra v susednom Iráne, ktorá je v očiach Američanov právom iba o málo lepšia ako Saddámov režim. A platí to aj naopak pre vzťah fundamentálnych šíitov voči Američanom a vôbec predstaviteľom západných sekulárnych a liberálnych hodnôt.
Z významných pomocníkov sa tak šíiti môžu obratom stať najväčšími nepriateľmi spojencov. Určitou výhodou je, že obyvatelia Iraku sú z rôznych historických dôvodov menej ortodoxne nábožensky založení než susední Iránci. Šanca na dosiahnutie kompromisu prijateľného pre obe strany je tak na juhu Iraku pomerne veľká. (pm)
Spojenci pokračujú v dobýjaní severu
AS-SAJLÍJA - Napriek tomu, že pozornosť sa včera upierala na pád Bagdadu, spojenci pokračovali v bojových akciách na severe Iraku, ktorý stále nemajú pod úplnou kontrolou. Sústredili sa hlavne na bombardovanie pozícií irackej armády pri Tikríte. Saddámovo rodisko je totiž posledným symbolom moci starého režimu.
Hovorca katarského veliteľstva spojeneckých síl kapitán Frank Thorp včera potvrdil, že vojenské ciele pri Tikríte sú terčom celodenného bombardovania. Podľa generála Vincenta Brooksa sa pri meste zhromažďujú irackí vojaci utekajúci z Bagdadu pod tlakom spojeneckých síl.
Brooks už v utorok vyhlásil, že americká armáda sa pokúsi zabrániť Saddámovým verným jednotkám, aby sa dostali do mesta. „Vieme, že sú v ňom významné veliteľské strediská.“
Americké letectvo podporuje tiež pozemné operácie Kurdov na severe krajiny. Tým sa včera za pomoci amerických špeciálnych jednotiek podarilo dobyť horu Maklúb, z ktorej irackí vojaci bránili ďalšie severoiracké mesto Mosul.
Podľa kurdského predáka Hošjára Zibárího vraj Iračania pri bitke o Maklúb, kládli nečakane slabý odpor. Na kurdskej strane je údajne minimum strát. Američania bombardovali i ciele južne od irackého Kurdistanu.
Komplikuje sa situácia v Basre, do ktorej Briti vstúpili v nedeľu. Aj keď sa mesto zdá na prvý pohľad pokojné, miestni obyvatelia i britskí vojaci upozorňujú, že v ňom vládne anarchia prejavujúca sa predovšetkým rabovaním.
Situáciu by malo čiastočne upokojiť vymenovanie starostu. Podľa hovorcu britskej armády Chrisa Vernona by sa ním mal stať nemenovaný duchovný: „Stretli sme sa s ním a uistili sa, že je dôveryhodný a má autoritu v oblasti, predovšetkým u kmeňových vodcov. Vyzvali sme ho, aby sformoval počiatočný výbor.“
(mm, čtk, reuters)
